NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JÁN MAZÁK
prednesené 20. októbra 2011 ( 1 )
Vec C-124/10 P
Európska komisia
proti
Électricité de France (EDF) a i.
„Odvolanie — Štátna pomoc — Selektívne oslobodenie od dane spojené so zvýšením základného imania počas rekapitalizácie podniku — Zásada investora v trhovom hospodárstve — Štát konajúci ako akcionár a štát vykonávajúci verejnú moc“
1.
Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil rozsudok ( 2 ), ktorým Súd prvého stupňa (teraz „Všeobecný súd“) zrušil články 3 a 4 rozhodnutia Komisie týkajúceho sa opatrení štátnej pomoci v prospech EDF a odvetví výroby elektriny a plynárenstva ( 3 ). Toto odvolanie má osobitný význam pre právo Únie v oblasti štátnej pomoci. Nastoľuje zásadnú otázku, ktorá sa týka pôsobnosti (uplatniteľnosti) ústredného prvku práva Únie v oblasti štátnej pomoci – konkrétne zásady investora v trhovom hospodárstve (ZITH) – v prípade, keď štát vykonal svoje výsadné právo výkonu verejnej moci. ZITH (alebo „kritérium súkromného investora“) je v podstate logickým vyjadrením zásady rovnosti zaobchádzania s verejnými a so súkromnými podnikmi odvodenej z článkov 86 ES a 295 ES.
I – Právny rámec
2.
Článok 38 ods. 2 francúzskeho Všeobecného daňového zákonníka stanovuje, že „čistý zisk je tvorený rozdielom hodnôt čistých aktív na konci a na začiatku obdobia, ktorého výsledok má slúžiť ako základ dane, zníženým o dodatočné vklady a zvýšeným o výbery vykonané prevádzkovateľom alebo spoločníkmi počas tohto obdobia. Pod čistými aktívami sa rozumie prebytok hodnoty aktív nad úhrnom pasív tvorených pohľadávkami tretích osôb, odpismi a odôvodnenými rezervami“.
3.
Podľa článku 4 ods. I a II zákona č. 97-1026 ( 4 ) sa objekty hlavnej prenosovej siete elektrickej energie považujú za vlastníctvo spoločnosti EDF od okamihu, keď jej bola na túto sieť udelená koncesia, a na účely uplatnenia ustanovení odseku I sa k 1. januáru 1997 protihodnota nepeňažného majetku hlavnej prenosovej siete užívaného v rámci koncesie, zaradená na strane pasív súvahy spoločnosti EDF, zapíše bez príslušných odchýlok ocenenia do položky „Kapitálové dotácie“.
II – Okolnosti predchádzajúce sporu
4.
Skutkový stav, správne konanie a sporné rozhodnutie sú podrobne opísané v bodoch 9 až 51 napadnutého rozsudku. Uvediem len ich základné body. EDF zabezpečuje výrobu, prenos a distribúciu elektrickej energie. V relevantnej dobe bola EDF vo výlučnom vlastníctve štátu. Vznikla zákonom, ktorým sa znárodnili odvetvia elektrickej energie a plynárenstva a zaviedla sa zásada prevodu znárodnených koncesií týkajúcich sa elektrickej energie na spoločnosť EDF. Jednotlivé koncesie na prenos elektrickej energie udelené štátom sa v roku 1958 zjednotili do jednej koncesie, tzv. „hlavnej prenosovej siete“ (réseau d’alimentation générale, ďalej len „RAG“).
5.
Uplatnenie všeobecného účtovného plánu z roku 1982, ktorý obsahoval osobitné účtovné pravidlá pre koncesie, na spoločnosť EDF viedlo k zmene účtovného postupu vo vzťahu k RAG, aby sa zohľadnili niektoré odporúčania sformulované Národnou radou pre účtovníctvo (Conseil national de la comptabilité, ďalej len „CNC“). Bol vytvorený vlastný účtovný plán spoločnosti EDF, ktorý bol schválený medziministerským výnosom. RAG bola zaznamenaná na strane aktív súvahy spoločnosti EDF v položke „Hmotný investičný majetok užívaný v rámci koncesie“. Boli vytvorené osobitné účtovné rezervy na účely obnovenia investičného majetku užívaného v rámci koncesie s cieľom umožniť spoločnosti EDF vrátiť tento majetok na konci koncesie vo výbornom stave.
6.
Výdavky na obnovu vynaložené spoločnosťou EDF boli zaznamenané v súvahe v položke „Protihodnota majetku užívaného v rámci koncesie“ (nazývanej aj „Práva zadávateľa koncesie“). Táto položka predstavovala záväzok spoločnosti EDF voči francúzskemu štátu spojený s bezodplatným vrátením nahradeného majetku na konci koncesie. V správe z roku 1994 francúzsky Cour des comptes (Dvor audítorov) poukázal na nezákonnú povahu daňovej úľavy poskytnutej spoločnosti EDF v nadväznosti na nezákonnú tvorbu účtovných rezerv na obnovu RAG. Francúzsky štát sa preto zaviazal pristúpiť k reštrukturalizácii súvahy spoločnosti EDF. Podniková zmluva „Štát – EDF 1997 – 2000“ podpísaná 8. apríla 1997 stanovovala normalizáciu účtovnej závierky spoločnosti EDF a jej finančných vzťahov so štátom s perspektívou otvorenia trhu s elektrickou energiou stanoveného smernicou Európskeho parlamentu a Rady 96/92/ES z 19. decembra 1996 o spoločnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou (Ú. v. ES L 27, 1997, s. 20; Mim. vyd. 12/002, s. 3).
7.
Pred prijatím zákona č. 97-1026 bola súvaha spoločnosti EDF vykazovaná týmto spôsobom: i) na strane aktív položka s názvom „Hmotný investičný majetok užívaný v rámci koncesie“ vo výške 285,7 miliardy FRF, z ktorej približne 90 miliárd FRF pripadalo na RAG; ii) na strane pasív položka s názvom „Rezervy“, z ktorej približne 38,5 miliardy FRF pripadalo na RAG, a položka s názvom „Protihodnota majetku užívaného v rámci koncesie“, v ktorej boli evidované vynaložené výdavky na obnovu a ktorej výška predstavovala 145,2 miliardy FRF, z čoho 18,3 miliardy pripadalo na RAG.
8.
Podľa článku 4 zákona č. 97-1026 sa rozhodlo o spôsobe reštrukturalizácie hornej časti súvahy spoločnosti EDF a oznámil sa spoločnosti EDF 22. decembra 1997 listom ministra hospodárstva, financií a priemyslu, štátneho tajomníka pre rozpočet a štátneho tajomníka pre priemysel (pozri body 25 a 26 nižšie).
9.
V rámci správneho konania prijala Komisia tri rozhodnutia týkajúce sa spoločnosti EDF, ktoré boli uverejnené 16. novembra 2002 (Ú. v. ES C 280, s. 8). Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES týkajúce sa výhody poskytnutej spoločnosti EDF v dôsledku toho, že EDF nezaplatila daň z príjmov právnických osôb z časti účtovných rezerv vytvorených na obnovu RAG, ktoré boli oslobodené od dane. V článku 3 sporného rozhodnutia bolo za štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom označené nezaplatenie dane z príjmov právnických osôb spoločnosťou EDF v roku 1997 z časti účtovných rezerv oslobodených od dane, ktoré boli vytvorené na obnovu RAG, vo výške 14,119 miliardy FRF v položke práva zadávateľa koncesie reklasifikovaných do položky kapitálové dotácie a uvedené, že predmetná pomoc predstavuje 888,89 milióna eur. Podľa článku 4 sporného rozhodnutia malo Francúzsko dosiahnuť vrátenie pomoci (s úrokmi) vo výške 1,217 miliardy eur a táto suma bola francúzskemu štátu skutočne vrátená.
III – Napadnutý rozsudok
10.
Na podporu svojej žaloby uviedla EDF v podstate tri žalobné dôvody. Všeobecný súd obmedzil svoje posúdenie na prvý žalobný dôvod a prvé tri časti druhého žalobného dôvodu, pričom zamietol prvý žalobný dôvod a prvé dve časti druhého žalobného dôvodu. Vyhovel tretej časti druhého žalobného dôvodu a zrušil články 3 a 4 sporného rozhodnutia, pričom EDF v súvislosti s treťou časťou druhého žalobného dôvodu v podstate tvrdila, že štát tým, že vykonal predmetné opatrenie, konal ako obozretný súkromný investor v trhovom hospodárstve.
11.
V bodoch 233 až 237 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v podstate uviedol, že samotná skutočnosť, že zásah štátu do základného imania podniku má formu zákona, nestačí na vylúčenie možnosti, že sleduje hospodársky cieľ, ktorý by mohol sledovať aj súkromný investor. V bodoch 243 až 245 Všeobecný súd v podstate uviedol, že ustanovenia článku 4 zákona č. 97-1026 nie sú daňové ustanovenia v pravom zmysle slova; ide skôr o ustanovenia týkajúce sa účtovníctva, ktoré ale majú daňové dôsledky. V bodoch 247 až 250 Všeobecný súd v podstate uviedol, že vzhľadom na sledovaný cieľ samotná daňová povaha pohľadávky, ktorú má francúzsky štát voči spoločnosti EDF, a samotná skutočnosť, že francúzsky štát použil zákon ako svoj nástroj, neznamenajú, že Komisia je oprávnená odmietnuť použiť ZITH.
12.
V bodoch 251 a 252 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že nemožno vylúčiť, že forma investície môže spôsobiť rozdiely z hľadiska nákladov na získanie kapitálu a jeho návratnosti, z ktorých možno vyvodiť, že súkromný investor by takúto investíciu za porovnateľných podmienok neuskutočnil. To si však vyžaduje ekonomickú analýzu v rámci uplatnenia ZITH, ktorú Komisia zámerne neuplatnila. V bode 253 Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia nebola oprávnená obmedziť sa na preskúmanie daňových dôsledkov ustanovení prijatých Francúzskou republikou bez toho, aby súčasne preskúmala – a na základe tohto preskúmania prípadne vylúčila – dôvodnosť argumentácie, že predmetná operácia spĺňala ZITH.
IV – Posúdenie
13.
Komisia uvádza dva odvolacie dôvody: i) Všeobecný súd nesprávne vyložil a skreslil skutkový stav veci a ii) Všeobecný súd sa pri posudzovaní pôsobnosti ZITH dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Nie je potrebné podrobne reprodukovať tvrdenia všetkých účastníkov konania v samostatnej časti. Namiesto toho v záujme ľahšej čitateľnosti týchto návrhov začlením tieto tvrdenia do svojej analýzy.
A – Prvý odvolací dôvod: skreslenie skutkového stavu
14.
Komisia, Iberdrola a Dozorný orgán EZVO (ďalej len „Dozorný orgán“) v podstate tvrdia, že na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, Francúzska republika v skutočnosti nepremenila daňovú pohľadávku na kapitál, ale spoločnosti EDF jednoducho poskytla pomoc v podobe oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb. EDF a francúzska vláda na druhej strane tvrdia, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť.
15.
Po prvé EDF tvrdí, že prvý odvolací dôvod je neprípustný, pretože Komisia žiada Súdny dvor, aby opätovne preskúmal posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa reštrukturalizácie súvahy spoločnosti EDF.
16.
Poukazujem na to, že pokiaľ ide o odvolací dôvod týkajúci sa skreslenia dôkazov, hoci skutočne prináleží iba Všeobecnému súdu, aby posúdil, aká hodnota sa má priznať dôkazom, ktoré mu boli predložené, ( 5 ) Súdny dvor rozhodol, že takýto odvolací dôvod je prípustný. ( 6 ) V prejednávanej veci treba námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla EDF, zamietnuť. Je zrejmé, že Komisia sa nedomáha len opätovného preskúmania posúdenia Všeobecného súdu týkajúceho sa reštrukturalizácie súvahy spoločnosti EDF. Z vyjadrení a listín predložených v konaní pred Súdnym dvorom naopak vyplýva, že existuje skutočné a aktuálne riziko, že Všeobecný súd skreslil skutkový stav veci a nesprávne ho kvalifikoval.
17.
Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že ak odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd dospel k zisteniam, ktoré sú vzhľadom na listiny založené v spise vecne nesprávne, alebo že skreslil jednoznačný význam dôkazov, ktoré mu boli predložené, námietky založené na skutkových zisteniach a ich posúdení v napadnutom rozsudku sú prípustné. ( 7 ) Hodnotenie dôkazov jednoznačne prináleží Všeobecnému súdu a Súdny dvor ho nemôže preskúmať, avšak to neplatí v prípade, ak Všeobecný súd skreslil dôkazy tým, že z nich vyvodil závery, ktoré z nich zjavne nevyplývali – a práve k tomu podľa môjho názoru v tomto prípade došlo. ( 8 ) O skreslení dôkazov ( 9 ) (dénaturation) možno hovoriť vtedy, keď súd pri rozhodovaní o veci samej prekročí svoju právomoc tým, že jasne a jednoznačne formulovanú listinu (ako je zmluva, závet, správa, rozsudok alebo cudzí právny predpis) vyloží spôsobom nezlučiteľným s jej znením. ( 10 )
18.
Zo všetkých uvedených úvah vyplýva, že prvý odvolací dôvod je prípustný.
19.
Pokiaľ ide o obsah prvého odvolacieho dôvodu, zdá sa, že Všeobecný súd skutočne pochybil pri kvalifikácii skutkového stavu – najmä tým, že rozhodol, že Francúzska republika premenila daňovú pohľadávku na kapitál (pozri okrem iného bod 258 napadnutého rozsudku), hoci Francúzska republika v skutočnosti poskytla spoločnosti EDF selektívne oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb. ( 11 )
20.
Na rozdiel od tvrdení, ktoré uviedla EDF, ako uvediem ďalej, skreslenie skutkového stavu je zrejmé z listín predložených Súdnemu dvoru, a preto nie je potrebné, aby Súdny dvor vykonal nové podrobné posúdenie skutkového stavu.
21.
Francúzska vláda sa usiluje odôvodniť prístup Všeobecného súdu tým, že poukazuje na to, že premena daňovej pohľadávky na kapitál sa uskutočnila v rámci reštrukturalizácie súvahy spoločnosti EDF, pričom jedným zo štádií tohto procesu bola rekapitalizácia.
22.
Je nesporné, že v tom istom čase prebiehala rekapitalizácia spoločnosti EDF, ktorá sama osebe nebola považovaná za štátnu pomoc. Treba však poukázať na to, že daňové dôsledky – ktoré možno oddeliť od rekapitalizácie – boli označené za štátnu pomoc (pozri bod 241 napadnutého rozsudku). Tvrdenie francúzskej vlády považujem za irelevantné, pretože podľa môjho názoru vzdanie sa daňovej pohľadávky a jej premenu na kapitálovú dotáciu treba zjavne považovať za dve samostatné a nadväzujúce operácie. Zdá sa, že francúzska vláda to v bode 97 svojho vyjadrenia k odvolaniu skutočne pripúšťa.
23.
Z preštudovania spisu je zrejmé, že v listinách založených v spise nie je možné nájsť sumu, ktorá podlieha dani. Nenachádza sa tam nijaký daňový výmer, nijaká zmienka o splatnej daňovej pohľadávke a nijaké rozhodnutie o vyčlenení sumy, ktorá podlieha dani, na rekapitalizáciu spoločnosti EDF. Ak by sme naozaj vychádzali z toho, ako Všeobecný súd vykladal listiny a skutkové okolnosti, ktoré mu boli predložené, vyčlenenie sumy, ktorá podlieha dani, by bolo potrebné vyvodiť iba z jej neuvedenia v zákone č. 97-1026 a/alebo v liste z 22. decembra 1997.
24.
Všeobecný súd totiž v bode 242 napadnutého rozsudku uviedol, že „všetci účastníci konania sa zhodujú v tom, že čiastka 14,119 miliardy FRF podliehala pred zapísaním do položky s názvom ‚Kapitálová dotácia‘ dani.“
25.
Z bodov 239 až 242 napadnutého rozsudku vyplýva, že všetky opatrenia na reštrukturalizáciu súvahy spoločnosti EDF boli zaznamenané v jej súvahe s dvojitým cieľom, a to posilniť jej čisté obchodné imanie a stabilizovať finančný vzťah medzi štátom a spoločnosťou EDF na báze blízkej všeobecnému právu (pozri bod 31 napadnutého rozsudku).
26.
Treba poukázať najmä na tieto skutočnosti: i) aktíva, ktoré predstavovali RAG, boli reklasifikované vo výške 90,325 miliardy FRF ako „vlastný majetok“; ii) nepoužité účtovné rezervy na obnovu RAG boli zaznamenané ako nerozdelený zisk a reklasifikované ako akumulované straty, čím došlo k zosúladeniu tejto účtovnej položky a k priradeniu zostatku k rezervám (dodávam, že táto transakcia bola zdanená), a iii) „práva zadávateľa koncesie“ boli priradené priamo k položke kapitálové dotácie vo výške 14,119 miliardy FRF.
27.
Dôležitá je však skutočnosť, že premena sumy, ktorá podlieha dani, na kapitál, z ktorej EDF nebola povinná zaplatiť daň, nebola v účtovnej závierke tejto spoločnosti vôbec zaznamenaná.
28.
Poukazujem na to, že „… francúzske orgány sam[y] uznávajú nezákonnú povahu tejto transakcie. V správe Hlavného daňového riaditeľstva [francúzskeho ministerstva hospodárstva, financií a priemyslu] z 9. apríla 2002, ktorá bola adresovaná Komisii, francúzske orgány naznačujú, že ,záväzky z koncesie [práva zadávateľa koncesie – neoficiálny preklad] vzťahujúce sa na RAG predstavujú nesplatný dlh, ktorého zaradenie medzi dlhodobý hmotný majetok spoločnosti ho neoprávnene oslobodilo od dane [predstavujú bezdôvodný dlh, ktorý bol v dôsledku začlenenia do základného imania neoprávnene oslobodený od dane, – neoficiálny preklad]‘ a že ,tieto prostriedky mali byť pred ich zaradením medzi dlhodobý hmotný majetok spoločnosti presunuté z pasív spoločnosti, kde sa neoprávnene nachádzali, pod položku čistej hodnoty spoločnosti a zvýšiť tak čisté zdaniteľné výnosy spoločnosti s uplatnením článku 38-2 [tento rezervný fond mal byť pred jeho začlenením do základného imania prevedený z pasív spoločnosti, kde bol neoprávnene zaradený, na účet čistého obchodného imania, v dôsledku čoho by vznikol kladný rozdiel čistých aktív zdaniteľný podľa článku 38-2 – neoficiálny preklad]‘ Všeobecného daňového zákonníka“ (pozri odôvodnenie č. 89 sporného rozhodnutia).
29.
Napriek jednoznačnému stanovisku Hlavného daňového riaditeľstva nebola pred začlenením sumy, na ktorú sa vzťahovala „pohľadávka“, do základného imania riadne zaznamenaná nijaká daňová pohľadávka.
30.
V prejednávanej veci totiž táto „pohľadávka“ zrejme nikdy neexistovala a nikdy neexistoval dlh, ktorý by bolo možné odpustiť. Ako uviedla Iberdrola, nedošlo k premene pohľadávky na kapitál a štátne orgány zrejme takúto premenu ani nechceli vykonať. Dokonca sa zdá, že Všeobecný súd vychádzal z pokusu francúzskej vlády dodatočne odôvodniť svoje konanie na základe ZITH. Podľa môjho názoru takéto tvrdenia – najmä vzhľadom na to, že sú prezentované in tempore suspecto – nemôžu spätne viesť k zmene oslobodenia od dane na konanie, ktoré možno považovať za „porovnateľné“ s premenou pohľadávky na kapitál.
31.
V bode 282 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uznal, že nikdy neexistovala nijaká pohľadávka, ktorej by sa bolo možné vzdať, ani dlh, ktorý by bolo možné odpustiť: „... pred prijatím zákona č. 97-1026 a predtým, ako sa EDF začala považovať za vlastníka RAG,… žiadna daň nebola dlžná. Následne, keďže Francúzska republika upustila od výberu dane, povinnosť zaplatiť daň zanikla, a preto sa nemohla objaviť v súvahe ako záväzok podniku“.
32.
Súhlasím s Komisiou v tom, že ak by sa mala uznať rekonštrukcia skutkového stavu, ktorú uviedol Všeobecný súd, viedlo by to k implicitnému a netransparentnému zvýšeniu základného imania uskutočnenému bez výslovného súhlasu zákonodarcu a v rozpore s odporúčaniami daňových orgánov.
33.
V tejto súvislosti je pre úvahy Všeobecného súdu rozhodujúci bod 243 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd v tomto bode zrejme na základe tvrdenia, že článok 4 zákona č. 97-1026 bol určený na reštrukturalizáciu súvahy spoločnosti EDF a na zvýšenie objemu vlastných finančných prostriedkov, dospel k záveru, že „nejde teda o ustanovenia daňovej povahy ako také, ale o ustanovenia účtovnej povahy s daňovými dôsledkami, ako to preukazuje list… adresovaný EDF 22. decembra 1997“.
34.
Ostatné úvahy Všeobecného súdu sú totiž založené na zistení, že francúzsky štát vykonal investíciu, a najmä že „vykon[al] zvýšenie kapitálu [spoločnosti EDF] vzdaním sa uvedenej daňovej pohľadávky“ (pozri bod 246 napadnutého rozsudku). Znenie relevantných častí napadnutého rozsudku potvrdzuje, že táto skutočnosť je naozaj základom úvah Všeobecného súdu a že Všeobecný súd ju považoval za základnú otázku, ktorú bolo treba vyriešiť na účely rozhodnutia o tretej časti druhého žalobného dôvodu spoločnosti EDF.
35.
Táto myšlienka sa skutočne objavuje v celom znení rozsudku. Viac či menej výslovne je vyjadrená v bodoch 248, 249, 250, 252, 253, 258 a 259. Okrem toho Všeobecný súd v bodoch 229, 233, 234, 235, 236, 237, 247 a 259 napadnutého rozsudku poukazuje na údajne sledované ciele.
36.
Je zrejmé, že Všeobecný súd pri svojom posúdení vychádzal zo znenia článku 4 zákona č. 97-1026. V podstate celá argumentácia francúzskej vlády a spoločnosti EDF je založená do veľkej miery na znení tohto ustanovenia. Francúzska vláda a EDF tvrdia, že zo znenia tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že Všeobecný súd bol oprávnený dospieť k záveru, že podpora poskytnutá v roku 1997 bola kapitálová dotácia. Na rozdiel od týchto tvrdení sa však domnievam, že zo znenia článku 4 zákona č. 97-1026 nevyhnutne nevyplýva záver, že táto podpora bola kapitálovou dotáciou. Francúzska vláda vo svojich vyjadreniach navyše nepreukázala, že z povahy týchto finančných operácií nevyhnutne vyplýva, že predstavujú kapitálovú dotáciu. Z vyššie uvedených úvah je zrejmé, že tvrdenie francúzskej vlády, že údajná kapitálová dotácia bola vykonaná „čo najtransparentnejšie“ (pretože bola vykonaná vo forme zákona), treba tiež zamietnuť.
37.
Transparentná bola nanajvýš, pokiaľ ide o jej formu, avšak určite nebola transparentná, pokiaľ ide o jej obsah.
38.
Je zrejmé, že článok 4 zákona č. 97-1026 stanovuje iba účtovné dôsledky finančných operácií upravených týchto článkom. Nestanovuje však daňové dôsledky alebo následky predmetných operácií. EDF to dokonca zrejme pripúšťa vo svojom vyjadrení k odvolaniu. Ako poznamenala Komisia, počas legislatívneho procesu bola navrhovaná zmena znenia zákona zamietnutá, pretože jej cieľom bolo vymedziť účtovný proces, ktorý by viedol k premene účtovných rezerv týkajúcich sa predmetných objektov na vlastný majetok. ( 12 )
39.
Po prvé stačí poukázať na to, že zo znenia zákona č. 97-1026 vôbec nevyplýva, že francúzsky štát vykonal operáciu, ktorá v podstate spočívala v premene daňovej pohľadávky na základné imanie spoločnosti EDF. Po druhé zo správy finančného výboru Národného zhromaždenia, ktorá bola vypracovaná počas posudzovania znenia tohto zákona, vyplýva, že zákonodarca nerozhodol o daňovom procese, ktorým sa majú účtovné rezervy týkajúce sa objektov na prenos elektrickej energie, na ktoré sa vzťahovala koncesia na hlavnú prenosovú sústavu elektrickej energie, zmeniť na vlastný majetok. Táto správa navyše dokonca potvrdzuje, že tento zákon sa vôbec nezmieňuje o daňových dôsledkoch účtovnej reklasifikácie, ktorá sa má vykonať podľa jeho ustanovení.
40.
Pokiaľ ide o list z 22. decembra 1997, ktorý zaslala francúzska vláda spoločnosti EDF, zdá sa, že francúzske orgány samy jednoznačne rozlíšili opatrenia týkajúce sa reštrukturalizácie súvahy (pozri prílohu 1 tohto listu) a daňové dôsledky (pozri prílohu 3 tohto listu). Ako uviedla Komisia, príloha 1 svedčí len o priamom priradení práv zadávateľa koncesie k položke „kapitálové dotácie“ vo výške 14,119 miliardy FRF, zatiaľ čo príloha 3 odstraňuje daňové dôsledky tohto opatrenia pre spoločnosť EDF. Ani zo znenia tohto dokumentu nevyplýva, že bola daňová pohľadávka premenená na kapitál.
41.
Rovnako je to v prípade listu z 9. apríla 2002, ktorý zaslali francúzske orgány Komisii: ani z jeho znenia nevyplýva, že francúzsky štát vykonal premenu daňovej pohľadávky na kapitál.
42.
Z listín predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že až v neskorom štádiu správneho konania – 9. decembra 2002, čiže 18 mesiacov po začatí prešetrovania – sa francúzske orgány v pripomienkach zaslaných Komisii usilovali prezentovať oslobodenie od dane poskytnuté spoločnosti EDF ako operáciu „porovnateľnú“ s „ďalšou kapitálovou dotáciou“, pričom však nepredložili nijaké objektívne dôkazy na podporu týchto tvrdení.
43.
Ako totiž Komisia správne uviedla vo svojich pripomienkach, ktoré predložila v konaní pred Všeobecným súdom 3. februára 2005, EDF predložila štúdiu s názvom „Perspektíva hypotetického investora na trhu“, ale dokonca aj táto štúdia bola vykonaná až dodatočne v snahe spätne odôvodniť ekonomickú logiku predmetnej transakcie. To znamená, že EDF sa usilovala prezentovať túto transakciu ako premenu pohľadávky na kapitál, pričom takýto výklad skutkového stavu nezodpovedal skutočnosti, respektíve Francúzska republika ho v čase predmetnej reštrukturalizácie takto vôbec neposudzovala.
44.
Ďalej skutočnosť, že Všeobecný súd sa odchýlil od skutkového stavu veci, pričom ho skreslil do takej miery, že v konečnom dôsledku rozhodol o inom prípade než o tom, ktorý prejednával, je zrejmá z bodu 242 napadnutého rozsudku. V tomto bode Všeobecný súd zdôraznil, že všetci účastníci konania sa zhodujú v tom, že predmetná transakcia podlieha dani. V bodoch 266 až 269 však Všeobecný súd ďalej uviedol pochybnosti o tom, či takáto transakcia za týchto okolností skutočne podlieha dani. Z listín predložených Súdnemu dvoru však vyplýva, že predmetná transakcia – vo forme, v akej bola vykonaná – skutočne mala viesť k výberu dane.
45.
Podľa môjho názoru Všeobecný súd nebol oprávnený považovať za preukázané, že vzdanie sa daňovej pohľadávky viedlo ku kapitálovej dotácii, keďže neexistovali nijaké objektívne dôkazy, ktoré by potvrdzovali skutočnú existenciu takejto transakcie.
46.
Vzhľadom na to, že takéto objektívne dôkazy zjavne chýbali, záver Všeobecného súdu, že došlo k poskytnutiu kapitálovej dotácie, teda predstavuje zistenie založené na skreslení listín, ktoré mu boli predložené.
47.
Alternatívne, ako poznamenala Komisia, ak by sa zistenie Všeobecného súdu nevykladalo ako konštatovanie objektívnej skutočnosti, ale ako právna kvalifikácia skutkového stavu založená na fikcii implicitnej a netransparentnej premeny dane na kapitál alebo ako transakcia, ktorá takejto premene zodpovedá, táto právna kvalifikácia skutkového stavu by bola zjavne nesprávna, pretože by spôsobovala nesprávnosť všetkých úvah Všeobecného súdu.
48.
Nakoniec Všeobecný súd v bode 225 napadnutého rozsudku správne poukázal na to, že podľa judikatúry Súdneho dvora ZITH nie je relevantná, keď zásah štátu nemá ekonomickú povahu. Tak je to v prípade, keď orgány verejnej moci priamo poskytnú podniku dotáciu, priznajú mu oslobodenie od dane alebo stanovia zníženie sociálnych odvodov. Preto súhlasím s Komisiou v tom, že sa zdá, akoby chcel Všeobecný súd prekvalifikovaním predmetnej transakcie v skutočnosti obísť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa pôsobnosti ZITH.
49.
Zo všetkých uvedených úvah vyplýva, že prvému odvolaciemu dôvodu treba vyhovieť.
B – Druhý odvolací dôvod: výklad článku 87 ES
1. Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu: kritériá rozlišovania medzi štátom ako akcionárom a štátom vykonávajúcim verejnú moc
50.
Komisia, Iberdrola a Dozorný orgán v podstate spochybňujú zistenie Všeobecného súdu, že rozdiel medzi štátom ako akcionárom a štátom vykonávajúcim verejnú moc závisí v prvom rade od cieľa, ktorý štát sleduje (v prejednávanej veci rekapitalizácia spoločnosti EDF), a nie od objektívnych a overiteľných skutočností, ako to vyžaduje judikatúra. EDF a francúzska vláda tvrdia, že prvú časť druhého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.
51.
Po prvé EDF a francúzska vláda v podstate tvrdia, že druhý odvolací dôvod je založený na údajnom skreslení skutkového stavu Všeobecným súdom, ktoré je predmetom prvého odvolacieho dôvodu. Zastávajú názor, že tieto dva odvolacie dôvody sa vzájomne dopĺňajú a že prvý odvolací dôvod v skutočnosti predstavuje nevyhnutný predpoklad pre druhý odvolací dôvod.
52.
Podľa môjho názoru je však druhý odvolací dôvod zjavne samostatný a nezávislý od prvého odvolacieho dôvodu. Je to tak napriek tomu, že odvolanie sa nevyhnutne týka článkov 3 a 4 sporného rozhodnutia týkajúcich sa nezaplatenia určitých súm dane z príjmov právnických osôb spoločnosťou EDF v roku 1997. Ako totiž Dozorný orgán a Iberdrola správne uviedli, články 3 a 4 sporného rozhodnutia nezávisia od toho, či sa predmetné opatrenie pomoci posúdi ako kapitálová dotácia alebo ako nezaplatenie dane, ak by nijaký rozumný a obozretný súkromný investor nedal tieto prostriedky k dispozícii podniku vo vlastníctve štátu za „podmienok, ktoré by súkromný investor považoval za prijateľné na poskytnutie prostriedkov porovnateľnému súkromnému podniku, keď súkromný investor pôsobí za obvyklých podmienok trhového hospodárstva“. ( 13 )
53.
Je zrejmé, že rozhodujúcim zistením, ku ktorému Komisia dospela v tejto časti sporného rozhodnutia, bolo, že finančná podpora, ktorú francúzsky štát poskytol v roku 1997, predstavovala protiprávnu štátnu pomoc.
54.
Zastávam názor, že v každom prípade je zrejmé, že druhý odvolací dôvod je dôvodný. Je totiž nesporné, že v prejednávanej veci francúzsky štát vykonal svoje výsadné práva orgánu verejnej moci.
55.
Pokiaľ ide o obsah prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, zastávam názor, že jednou z najdôležitejších otázok v tomto odvolacom konaní je rozhodujúci význam, ktorý Všeobecný súd pripísal cieľu posudzovaného opatrenia, v spojení so skutočnosťou, že tento prístup nemá nijakú oporu v judikatúre Súdneho dvora.
56.
Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, článok 87 ods. 1 ES „nerozlišuje štátne zásahy podľa príčin alebo cieľov, ale definuje tieto zásahy na základe ich účinkov.“ ( 14 ) Povaha cieľov štátneho opatrenia totiž ipso facto nestačí na jeho vylúčenie z pôsobnosti štátnej pomoci. V opačnom prípade by stačilo, aby sa členský štát s cieľom vyhnúť sa uplatneniu pravidiel Zmluvy týkajúcich sa štátnej pomoci odvolal na legitímnosť cieľa sledovaného verejným zásahom. ( 15 )
57.
EDF v tejto súvislosti oponuje, že Všeobecný súd neposudzoval predmetné opatrenie výlučne na základe jeho cieľa. Podľa spoločnosti EDF Všeobecný súd posúdil toto opatrenie z hľadiska viacerých kritérií, ako je jeho povaha, predmet a ciele, a vzhľadom na všetky jeho aspekty a jeho celkový kontext.
58.
Hoci možno uznať, že prístup Všeobecného súdu na prvý pohľad nebol založený výlučne na sledovanom cieli, z podrobnejšieho štúdia celého napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že Všeobecný súd skutočne založil svoje zistenia najmä – ak nie výlučne – na sledovanom cieli a na základe neho určil, či štát konal ako akcionár alebo ako orgán verejnej moci. Ako uvediem ďalej, nemožno pochybovať o tom, že Všeobecný súd vo svojej analýze pripísal prvoradý význam sledovanému cieľu.
59.
V bode 229 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že „na posúdenie, či opatrenia prijaté štátom patria medzi výsadné práva orgánu verejnej moci alebo vyplývajú z povinností, ktoré musí zabezpečovať ako akcionár, je dôležité posúdiť tieto opatrenia nie v závislosti od ich formy, ale v závislosti od ich povahy, predmetu a pravidiel, ktorým podliehajú, a pritom zároveň zohľadniť cieľ sledovaný dotknutými opatreniami“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).
60.
V bode 233 Všeobecný súd opäť zdôraznil, že je potrebné určiť, či štát sledoval „hospodársky cieľ“, ktorý by mohol sledovať aj súkromný investor, s cieľom určiť, či sa má použiť ZITH. V bodoch 234 a 235 sa tiež uvádza, že v tejto súvislosti je dôležitý sledovaný cieľ. V bode 236 Všeobecný súd dospel k záveru, že „opatrenie treba preskúmať nielen v závislosti od jeho formy, ale v závislosti od jeho povahy, predmetu a jeho cieľov, čo predpokladá jeho posúdenie z hľadiska všetkých aspektov a zohľadnenie kontextu, v ktorom sa nachádza“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Nakoniec bod 237 takisto odkazuje na cieľ posudzovaného opatrenia.
61.
V bode 247 Všeobecný súd opäť uviedol rozhodujúce konštatovanie, že „vzhľadom na cieľ sledovaný zákonom č. 97-1026, ktorým je rekapitalizácia EDF, samotná daňová povaha pohľadávky, ktorú má francúzsky štát…, a samotná skutočnosť, že použil zákon, neumožňujú Komisii odmietnuť overiť skutočnosť, či by súkromný investor za podobných okolností mohol pristúpiť k zvýšeniu základného imania v rovnakej výške, a teda či sa vklad štátu do základného imania uskutočnil za okolností, ktoré zodpovedajú obvyklým podmienkam trhu“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).
62.
Je teda zrejmé, že pri rozhodovaní o uplatniteľnosti ZITH vzal Všeobecný súd do úvahy sledovaný cieľ a pripísal mu rozhodujúci význam, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení.
63.
Okrem toho je zrejmé, že pokiaľ ide o judikatúru, Všeobecný súd odôvodnil zohľadnenie cieľa, ktorý údajne sleduje členský štát, v kontexte uplatniteľnosti ZITH iba rozsudkom Súdneho dvora vo veci SAT Fluggesellschaft ( 16 ).
64.
V relevantnom bode tohto rozsudku (bod 30) však Súdny dvor vôbec neodkázal na cieľ sledovaný predmetným opatrením.
65.
V prvom rade sa rozsudok SAT Fluggesellschaft netýka štátnej pomoci. V tomto rozsudku išlo o to, či určitá medzinárodná organizácia predstavuje „podnik“ v zmysle článkov 82 ES a 86 ES. Súdny dvor mal konkrétne posúdiť, či Európska organizácia pre bezpečnosť letovej prevádzky (Eurocontrol) predstavuje „podnik“.
66.
Na účely posúdenia tejto otázky Súdny dvor skúmal: i) povahu činností organizácie Eurocontrol (bod 19); ii) cieľ týchto činností vymedzený dohovorom, ktorým bola táto organizácia zriadená (bod 21); iii) úlohy organizácie Eurocontrol vymedzené v zmenenom a doplnenom dohovore (bod 22); iv) jej právomoci, najmä právomoc stanovovať a vyberať traťové poplatky (body 23, 28 a 29); v) prevádzkovú činnosť organizácie Eurocontrol (bod 24) a napokon vi) spôsob jej financovania ako medzinárodnej organizácie (bod 26).
67.
V bodoch 30 a 31 rozsudku SAT Fluggesellschaft preto Súdny dvor dospel k záveru, že „činnosti organizácie Eurocontrol posudzované ako celok… súvisia s výkonom právomocí týkajúcich sa kontroly a dohľadu nad vzdušným priestorom, ktoré sú spravidla právomocami orgánu verejnej moci. Tieto činnosti nemajú hospodársky charakter, ktorý by odôvodňoval uplatnenie pravidiel Zmluvy týkajúcich sa hospodárskej súťaže“. Eurocontrol teda nepredstavovala podnik podľa článkov 82 ES a 86 ES.
68.
Treba poznamenať, že v prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 246 napadnutého rozsudku sám uznal, že „štát tým, že sa vzdal [predmetnej daňovej] pohľadávky, uplatnil svoje výsadné práva orgánu verejnej moci“. Je nesporné, že predmetné opatrenie je spojené s uplatnením výsadných práv orgánu verejnej moci. Okrem toho, ako správne uviedla Komisia, kritérium, ktoré Súdny dvor použil v rozsudku SAT Fluggesellschaft, sa týkalo kategorizácie konkrétnej organizácie ako podniku, a nie kategorizácie konkrétnej operácie uskutočnenej štátom ako štátnej pomoci, ako je to v prejednávanej veci.
69.
Jediný záver, ktorý možno vyvodiť z vyššie uvedených úvah, je, že na rozdiel od tvrdení francúzskej vlády rozsudok SAT Fluggesellschaft nebol a nie je relevantný na posúdenie prejednávanej veci, a najmä, že tento rozsudok je irelevantný v súvislosti s určením, či sa na konkrétny prípad, ktorý sa týka článku 87 ES, vzťahuje ZITH.
70.
Okrem toho zastávam názor, že Všeobecný súd v skutočnosti nepoužil ani kritériá, ktoré stanovil Súdny dvor v bode 30 rozsudku SAT Fluggesellschaft. Všeobecný súd považoval cieľ sledovaný štátom – pričom toto kritérium bolo pre tento rozsudok Súdneho dvora irelevantné – za rozhodujúci faktor a zároveň nevzal do úvahy povahu konania štátu spočívajúceho vo vzdaní sa predmetnej pohľadávky, ktoré podľa samotného Všeobecného súdu bolo konaním štátu v rámci jeho výsadných práv orgánu verejnej moci.
71.
Po prvé kritérium založené na úmysle štátu by bolo zvlášť nevhodné na posúdenie existencie štátnej pomoci, keďže toto kritérium je už svojou povahou subjektívne a umožňuje rôzny výklad. Po druhé, ako uviedla Iberdrola, zohľadnenie cieľov údajne sledovaných členským štátom poskytuje priestor na manipuláciu, čím ovplyvňuje hospodársku súťaž medzi súkromným a verejným sektorom. Existuje skutočné riziko, že členské štáty by boli motivované, aby s cieľom vyhnúť sa uplatňovaniu pravidiel štátnej pomoci (dodatočne) poukázali na ziskové ciele.
72.
Nakoniec rozhodujúcu úlohu, ktorú Všeobecný súd priznal sledovanému cieľu, je ťažké zosúladiť so skutočnosťou, že „pojem pomoc je objektívnym pojmom“ ( 17 ). Treba mať totiž na zreteli, že podľa judikatúry Súdneho dvora „má… pojem štátna pomoc, ktorý je definovaný v Zmluve, právnu povahu a musí sa vykladať na základe objektívnych skutočností“. ( 18 ) Napokon existencia prvku pomoci sa posudzuje iba vzhľadom na dostupné objektívne a overiteľné skutočnosti. Inak by bola narušená dozorná povinnosť Komisie a súdy Spoločenstva by neboli schopné „vykonať komplexné posúdenie otázky, či opatrenie patrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES“ ( 19