NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NIILO JÄÄSKINEN

prednesené 11. júla 2013 ( 1 )

Vec C‑22/12

Katarína Haasová

proti

Rastislavovi Petríkovi,Blanke Holingovej

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Krajským súdom v Prešove (Slovensko)]

Vec C‑277/12

Vitālijs Drozdovs, v zastúpení: Valentīna Balakireva,

proti

AAS Baltikums

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Augstākās tiesas Senāts (Lotyšsko)]

„Aproximácia právnych predpisov — Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel — Škoda pokrytá týmto poistením — Smernica 72/166/EHS — Článok 3 ods. 1 — Smernica 84/5/EHS — Článok 1 ods. 1 a 2 — Smernica 90/232/EHS — Článok 1 — Pojem ‚ujma na zdraví‘ — Zahrnutie nemajetkovej ujmy — Náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej úmrtím blízkej osoby pri dopravnej nehode — Minimálne záruky“

I – Úvod

1.

Obidve veci, ktoré sú predmetom týchto návrhov, sa týkajú prípadnej náhrady škody spôsobenej smrťou blízkej osoby pri automobilovej nehode na základe povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. ( 2 ) Vzhľadom na spoločné rysy oboch vecí, a najmä na to, že základná právna otázka, ktorá z nich vyplýva, je rovnaká, sa mi zdá vhodné predniesť pre obe veci spoločné návrhy, a to napriek tomu, že Súdny dvor vzhľadom na nedostatok skutočného prepojenia medzi nimi nedospel k záveru, že je potrebné ich spojiť.

2.

Prvá vec zapísaná pod číslom C‑22/12 (ďalej len „vec Haasová“) vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného Krajským súdom v Prešove (Slovensko), ktorý žiada o výklad článku 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti ( 3 ) (ďalej len „prvá smernica“), a článku 1 prvého odseku tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel ( 4 ) (ďalej len „tretia smernica“).

3.

Druhá vec s číslom C‑277/12 (ďalej len „vec Drozdovs“), sa týka návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného Augstākās tiesas Senāts (Lotyšsko) s cieľom výkladu rovnakého článku 3 prvej smernice, ako aj článku 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel ( 5 ) (ďalej len „druhá smernica“).

4.

Zo spoločného preskúmania otázok, ktoré boli Súdnemu dvoru položené vo veci Haasová a Drozdovs, vyplývajú tri problémy.

5.

Po prvé pre obe veci je spoločný hlavný problém, ktorý spočíva v otázke, či sa článok 3 ods. 1 prvej smernice, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice ( 6 ) majú vykladať v tom zmysle, že osobná alebo morálna ujma (ďalej len „nemajetková ujma“ ( 7 )), ako je ujma vyplývajúca zo smrti rodiča alebo manžela pri automobilovej nehode, je súčasťou škôd, ktoré musia byť pokryté povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Z toho najmä vyplýva potreba definovať pojem „ujma na zdraví“ nachádzajúci sa v dvoch naposledy uvedených ustanoveniach, aby bolo možné určiť, či tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu spôsobenú za týchto okolností blízkym osobám zosnulého, ktoré neboli na nehode priamo zúčastnené.

6.

Po druhé bol Súdny dvor v druhej otázke položenej vo veci Drozdovs požiadaný, aby určil, či majú členské štáty v prípade, že sú povinné prijať primerané opatrenia, aby bola náhrada takejto škody pokrytá povinným poistením uvedeným v článku 3 ods. 1 prvej smernice a v článku 1 ods. 1 a 2 druhej smernice, možnosť prijať právnu úpravu, ktorá stanovuje hranicu prevzatia takejto náhrady škody poisťovateľom, a to na výrazne nižšej úrovni, ako sú minimálne záruky stanovené v uvedených smerniciach.

7.

Po tretie sa druhá otázka položená vo veci Haasová v porovnaní s predchádzajúcou otázkou v podstate týka opačnej hypotézy, teda prípadu, keď by sa vnútroštátna právna úprava neupravujúca náhradu dotknutej škody považovala za úpravu, ktorá je v súlade s článkom 3 ods. 1 prvej smernice a článkom 1 prvým odsekom tretej smernice. Súdny dvor bol preto požiadaný, aby určil, či súd členského štátu môže uvedenú vnútroštátnu úpravu vykladať vo svetle predmetných ustanovení práva Únie tak, že náhradu škody prizná napriek kolidujúcemu zneniu platného vnútroštátneho práva.

II – Právny rámec

A – Právo Únie ( 8 )

1. Prvá smernica

8.

Prvé až tretie odôvodnenie prvej smernice uvádza, že jediným účelom hraničných kontrol povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je chrániť záujmy osôb, ktoré môžu byť obeťami nehôd spôsobených takýmito vozidlami, a že rozdiely medzi požiadavkami jednotlivých členských štátov v tejto oblasti môžu brániť voľnému pohybu motorových vozidiel a osôb v rámci Európskeho spoločenstva a z toho dôvodu majú priamy účinok na vytvorenie a fungovanie spoločného trhu.

9.

Článok 1 bod 2 tejto smernice stanovuje, že na jej účely „poškodený“ predstavuje „akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami“.

10.

Článok 3 tejto smernice uvádza, že „každý členský štát príjme… všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení“.

2. Druhá smernica

11.

Podľa tretieho odôvodnenia druhej smernice majú veľké rozdiely v právnych úpravách členských štátov týkajúce sa rozsahu povinnosti poistného krytia priamy vplyv na vytvorenie a fungovanie spoločného trhu.

12.

Štvrté a piate odôvodnenie tejto smernice dodávajú, že „najmä rozšírenie povinnosti poistného krytia o zodpovednosť vzniknutú vzhľadom k vecnej škode je vyrovnaná [je odôvodnené – neoficiálny preklad]“ a že „čiastky, voči ktorým je poistenie povinné, musia pri každej udalosti garantovať adekvátnu náhradu škody bez ohľadu na to, v ktorom z členských štátov došlo k nehode“.

13.

Článok 1 ods. 1 a 2 tejto smernice stanovuje:

„1.   Poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví.

2.   Bez toho, aby boli dotknuté vyššie záruky, ktoré môžu byť stanovené členskými štátmi, každý členský štát požaduje, aby pre povinné poistenie najmenej [aby boli sumy, pre ktoré bude poistenie povinné, prinajmenšom – neoficiálny preklad]:

—

350000 ECU v prípade osobnej ujmy, ak je iba jeden poškodený; ak je pri jednej poistnej udalosti viac ako jeden poškodený, táto suma sa vynásobí počtom poškodených,

—

100000 ECU v prípade škody na majetku na poistnú udalosť bez ohľadu na počet poškodených.

Členské štáty môžu namiesto vyššie uvedených minimálnych súm zaviesť minimálnu sumu 500000 ECU pre ujmu na zdraví v prípade, keď jedna poistná udalosť zahŕňa viac ako jedného poškodeného alebo v prípade ujmy na zdraví a škody na majetku minimálnu celkovú sumu 600000 ECU na jednu poistnú udalosť bez ohľadu na počet poškodených alebo charakter škody.“ ( 9 )

3. Tretia smernica

14.

Štvrté odôvodnenie tretej smernice stanovuje, že „obete nehôd motorových vozidiel majú mať zaručenú porovnateľnú starostlivosť, bez ohľadu na to, kde v spoločenstve sa nehoda stala“. Podľa jej piateho odôvodnenia „v niektorých členských štátoch existujú predovšetkým medzery v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel [a] je potrebné tieto medzery vyplniť, aby sa chránila táto zvlášť zraniteľná kategória potenciálnych obetí“.

15.

Článok 1 uvedenej smernice najmä uvádza, že „poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúcu z prevádzky vozidla“.

B – Vnútroštátne právo

1. Česká právna úprava (vec Haasová)

16.

Aj keď prejudiciálne otázky položené vo veci Haasová sa týkajú tak ustanovení českého, ako aj slovenského práva ( 10 ), v týchto návrhoch uvediem len české právne normy, keďže sa vecne uplatňujú vo vzťahu k zodpovednosti za škodu vyplývajúcej z dotknutej nehody, a to v zmysle Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody ( 11 ) uzavretého v Haagu 4. mája 1971 (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1971“), pričom je však potrebné spresniť, že sa tým vopred neurčuje právo rozhodné napríklad pre poistnú zmluvu. ( 12 )

a) Český občiansky zákonník

17.

§ 11 zákona č. 40/1964 ( 13 ) Občianskeho zákonníka (ďalej len „český občiansky zákonník“) okrem iného stanovuje, že „fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života“.

18.

Podľa § 13 tohto zákonníka:

„1.   Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

2.   Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3.   Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.“

19.

§ 444 ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka stanovuje, že v prípade usmrtenia prináleží pozostalým, a to manželovi alebo manželke, jednorazové odškodnenie vo výške 240000 českých korún (CZK), teda približne 9300 eur.

b) Český zákon o povinnom poistení

20.

§ 6 ods. 1 zákona č. 168/1999 ( 14 ) o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla (ďalej len „český zákon o povinnom poistení“) okrem iného stanovuje, že toto poistenie „sa vzťahuje na každú osobu, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla uvedeného v poistnej zmluve“.

21.

Odsek 2 tohto ustanovenia spresňuje, že ak nestanoví tento zákon inak, „má poistený právo, aby za neho poisťovateľ uhradil v rozsahu a vo výške podľa občianskeho zákonníka poškodenému [okrem iného] škodu spôsobenú na zdraví alebo usmrtením…, ak poškodený svoj nárok uplatnil a preukázal a ak ku škodovej udalosti, pri ktorej škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v dobe trvania poistenia zodpovednosti, s výnimkou doby jeho prerušenia“.

2. Lotyšská právna úprava (vec Drozdovs)

a) Lotyšská právna úprava o povinnom poistení

22.

Lotyšský zákon o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú vlastníkmi motorových vozidiel ( 15 ) nazývaný „zákon OCTA“ (ďalej len „lotyšský zákon o povinnom poistení“) prebral najmä prvú, druhú a tretiu smernicu. Nasledujúce ustanovenia boli platné v čase okolností veci samej.

23.

Podľa článku 15 tohto zákona nazvaného „Obmedzenie zodpovednosti poisťovateľa“:

„1.   V prípade nehody poisťovateľ, ktorý prevzal poistenie zodpovednosti za škodu majiteľa motorového vozidla, ktorý spôsobil dopravnú nehodu…, nahradí škodu v rozsahu zodpovednosti poisťovateľa:

(1)

do 250000 lats [lotyšských latov (LVL)] za každú obeť osobnej ujmy;

(2)

do70000 lats [lotyšských latov (LVL)] za majetkovú ujmu, bez ohľadu na počet obetí – tretích osôb;

2.

Tretie osoby môžu požadovať náhradu škody v zmysle všeobecného práva, v súvislosti s ujmami, ktoré nie sú predmetom náhrady škody podľa tohto zákona, alebo ktoré prekračujú rozsah zodpovednosti poisťovateľa.“

24.

Článok 19 uvedeného zákona uvádza zoznam majetkových i nemajetkových škôd, ktoré môžu byť obetiam spôsobené pri automobilových nehodách spadajúcich do pôsobnosti zákona. Medzi nemajetkové ujmy definované ako „ujmy súvisiace s bolesťou a psychickým utrpením“ uvádza odsek 2 bod 3 tohto článku najmä „úmrtie osoby, na ktorej je dotknutá osoba závislá“. Odsek 3 uvedeného článku spresňuje, že „výšku a spôsob výpočtu poistných náhrad majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej osobám určuje Rada ministrov“.

25.

Článok 23 ods. 1 písm. a) tohto zákona stanovuje, že maloleté deti, vrátane detí osvojených, majú nárok na poistnú náhradu škody v prípade smrti osoby, na ktorej sú závislé.

b) Lotyšský dekrét č. 331

26.

Dekrét Rady ministrov č. 331 zo 17. mája 2005 o výške a spôsobe výpočtu poistnej náhrady morálnych škôd spôsobených osobám ( 16 ) (ďalej len „lotyšský dekrét č. 331“) bol prijatý na vykonanie článku 19 ods. 3 lotyšského zákona o povinnom poistení.

27.

Články 7 a 10 uvedeného dekrétu stanovujú, že výška poistnej náhrady priznanej v súvislosti s bolesťou a psychickým utrpením nasledujúcimi po smrti človeka, na ktorej je dotknutá osoba závislá, je 100 LVL za každého žiadateľa a za osobu v zmysle článku 23 ods. 1 lotyšského zákona o povinnom poistení a že celková výška náhrad vyplatených z poistenia je obmedzená na 1000 LVL za každú obeť dopravnej nehody, ak sú odškodnené všetky ujmy uvedené v bodoch 3, 6, 7 a 8.

III – Spory vo veciach samých, prejudiciálne otázky a konania pred Súdnym dvorom

A – Vec Haasová ( 17 )

28.

Vladimír Haas zahynul 7. augusta 2008 na územní Českej republiky pri automobilovej nehode zavinenej Rastislavom Petríkom. Pán Petrík riadil motorové vozidlo, ktoré bolo evidované a poistené na Slovensku a patrilo Blanke Holingovej. Pán Haas bol spolujazdcom vo vozidle, ktoré sa zrazilo s nákladným autom evidovaným v Českej republike. Mal manželku, Katarínu Haasovú a dcéru, narodenú 22. apríla 1999, ktoré neboli na mieste nehody. Všetky dotknuté osoby mali alebo majú slovenskú štátnu príslušnosť a bydlisko na Slovensku.

29.

Rozsudkom v trestnej veci uznal Okresný súd Vranov nad Topľou (Slovensko) pána Petríka vinným z trestného činu usmrtenia a odsúdil ho na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom a nariadil probačný dohľad v trvaní dvoch rokov. V zmysle slovenského trestného zákona a trestného poriadku mu súd takisto uložil povinnosť v uvedenom období a podľa jeho schopností nahradiť spôsobené škody, medzi ktoré patrila aj škoda spôsobená Kataríne Haasovej, stanovená vo výške 1057,86 eura.

30.

V občianskoprávnej rovine pani Haasová vo svojom mene a v mene svojej maloletej dcéry žalovala pána Petríka a pani Holingovú o peňažnú náhradu ujmy kvalifikovanej ako „nemajetková“ a spôsobenej stratou manžela a otca, na základe § 13 ods. 2 a 3 slovenského občianskeho zákonníka. Vodič a majiteľka motorového vozidla boli v prvostupňovom konaní zaviazaní na náhradu uvedenej ujmy vo výške 15000 eur.

31.

Všetci účastníci konania podali na Krajský súd v Prešove odvolanie. Uvedený súd spresňuje, že vedľajší účastník konania, spoločnosť Allianz – Slovenská poisťovňa a. s. odmietla nahradiť predmetnú ujmu z dôvodu, že uplatňované právo na odškodnenie nie je pokryté poistnou zmluvou v zmysle českých a slovenských zákonov o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

32.

Podľa vnútroštátneho súdu je vzhľadom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej potrebné v zmysle článku 3 Haagskeho dohovoru z roku 1971 uplatniť české hmotné právo, a osobitne § 444 ods. 3 českého občianskeho zákonníka, ktorý na rozdiel od slovenského občianskeho zákonníka výslovne upravuje náhradu nemajetkovej ujmy v rámci náhrady škody spôsobenej blízkym pozostalým osobám, a to vo výške stanovenej zákonom, konkrétne ako jednorazové odškodnenie na úrovni 240000 CZK, čo je približne 9300 eur, v prípade smrti manžela alebo manželky.

33.

Okrem toho sa tento súd domnieva, po prvé, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy by mal vyplývať z nároku na odškodnenie pokrytého zmluvou o povinnom zmluvnom poistení a po druhé, že tvrdenia pani Haasovej sa zakladajú na nároku odvodenom od obete dopravnej nehody, keďže život pána Haasa bol chránený § 11 českého občianskeho zákonníka.

34.

Bez ohľadu na tieto úvahy si Krajský súd v Prešove kladie otázku o primeranosti dotknutej náhrady škody z hľadiska práva Únie, pričom spresňuje, že z rozhodnutí slovenských súdov v tejto oblasti vyplývajú rozdielne pohľady na uplatňovanie slovenskej právnej úpravy. Dodáva, že odpoveď Súdneho dvora bude rozhodujúca pri posudzovaní prípustnosti vedľajšieho účastníctva poisťovateľa v konaní vo veci samej, a teda pri určení, či ho rozhodnutie, ktoré bude vo veci prijaté, zaväzuje.

35.

Za týchto okolností Krajský súd v Prešove rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 1 ods. 1 [tretej smernice] v spojení s článkom 3 ods. 1 [prvej smernice] vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava (akou je právna úprava vyplývajúca z § 4 [slovenského] zákona [o povinnom zmluvnom poistení][ ( 18 )] a § 6 [českého] zákona [o povinnom zmluvnom poistení]), podľa ktorej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peňažnej forme, spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla?

2.

V prípade takej odpovede na prvú otázku, že uvedená právna úprava nie je v rozpore s právom Spoločenstva, majú sa ustanovenia § 4 ods. 1, § 4 ods. 2, § 4 ods. 4 [slovenského] zákona [o povinnom zmluvnom poistení] a § 6 ods. 1, 2, 3 [českého] zákona [o povinnom zmluvnom poistení] vykladať tak, že nebránia tomu, aby vnútroštátny súd v súlade s článkom 1 ods. 1 [tretej smernice] v spojení s článkom 3 ods. 1 [prvej smernice] priznal nárok na nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla ako poškodeným aj v peňažnej forme?“

36.

Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili slovenská, nemecká a estónska vláda, ako aj Európska komisia. ( 19 ) Vo veci sa nekonalo pojednávanie.

B – Vec Drozdovs

37.

Rodičia Vitālijsa Drozdovsa, narodeného 25. augusta 1995, zahynuli 14. februára 2006 pri automobilovej nehode, ku ktorej došlo v Rige (Lotyšsko). Dieťa bolo ako maloleté zverené do starostlivosti svoje starej matky Valentīny Balakirevovej (ďalej len „poručníčka Vitālijsa Drozdovsa“).

38.

Nehoda bola spôsobená vodičom motorového vozidla poisteného poisťovňou AAS „Baltikums“ (ďalej len „Baltikums“). Rozsudkom v trestnej veci, ktorý bol potvrdený v odvolacom konaní, bol dotknutý vodič odsúdený na šesť rokov odňatia slobody a bolo mu odobraté vodičské oprávnenie na obdobie piatich rokov. ( 20 )

39.

Dňa 13. decembra 2006 poručníčka Vitālijsa Drozdovsa informovala poisťovateľa o nehode a požiadala o náhradu škody, ktorú utrpel maloletý, najmä z dôvodu ujmy kvalifikovanej ako „morálna“ a odhadovanej na úrovni 200000 LVL. Spoločnosť Baltikums v zmysle článku 7 lotyšského dekrétu č. 331 nahradila škodu vo výške 200 LVL z dôvodu psychického utrpenia dieťaťa, ( 21 ) ako aj škodu vo výške 4497,47 LVL z dôvodu jeho majetkovej ujmy, pričom táto suma nie je predmetom sporu.

40.

Dňa 13. septembra 2007 poručníčka podala proti poisťovni Baltikums žalobu, v ktorej sa domáhala vyplatenia 200000 LVL ako náhrady morálnej ujmy spôsobenej Vitālijsovi Drozdovsovi úmrtím rodičov v jeho mladom veku a ktorá bola založená na článku 15 ods. 1 bode 1, článku 19 ods. 2 bode 3 a článku 39 ods. 1 a 6 lotyšského zákona o povinnom poistení, ako aj na článku 1 ods. 2 druhej smernice.

41.

Žaloba bola zamietnutá 27. novembra 2008 a odvolanie, ktoré poručníčka Vitālijsa Drozdovsa podala, bolo zamietnuté 16. novembra 2010 s odôvodnením, že Baltikums dodržala sumu stanovenú článkom 7 lotyšského dekrétu č. 331.

42.

Táto poručníčka podala na Augstākās tiesas Senāts kasačný opravný prostriedok, ktorým sa domáhala zrušenia rozsudku vyhláseného odvolacím súdom a vrátenia veci na preskúmanie tomuto súdu. Tvrdí, že uvedený súd nesprávne uplatnil článok 15 ods. 1 bod 1 lotyšského zákona o povinnom poistení, keďže toto ustanovenie malo byť vykladané najmä v súlade s prvou a druhou smernicou. Z uvedených smerníc pritom vyplýva, že členský štát nemôže stanoviť hranice náhrady škody, ktoré sú nižšie ako minimálne sumy stanovené právom Únie. Z toho vyplýva, že článok 7 lotyšského dekrétu č. 331 je v rozpore s hranicami stanovenými uvedeným ustanovením lotyšského zákona o povinnom poistení a tiež s už uvedenými smernicami, ktoré tento zákon preberá.

43.

Za týchto okolností Augstākās tiesas Senāts rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Zahŕňa povinná náhrada ujmy na zdraví, ktorá je stanovená v článku 3 [prvej smernice] a v [článku 1 ods. 1 a 2][ ( 22 )] [druhej smernice] aj morálnu ujmu?

2.

Majú sa v prípade kladnej odpovede na prvú otázku článok 3 [prvej smernice] a [článok 1 ods. 1 a 2][ ( 23 )] [druhej smernice] vykladať v tom zmysle, že tieto ustanovenia neoprávňujú členský štát, aby obmedzil maximálnu sumu náhrady (osobnej) morálnej ujmy stanovením hranice, ktorá je podstatne nižšia ako hranica poistnej zodpovednosti stanovená smernicami a vnútroštátnym právom?“

44.

Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili poručníčka Vitālijsa Drozdovsa, Baltikums, lotyšská, nemecká a litovská vláda, ako aj Komisia.

45.

Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 20. marca 2013 boli zastúpení poručníčka Vitālijsa Drozdovsa, Baltikums, lotyšská a nemecká vláda, ako aj Komisia.

IV – Analýza

A – Úvodné pripomienky k rozhodnému právu

46.

Identifikácia práva, ktoré je rozhodné pre cezhraničný spor, je etapou, ktorá musí predchádzať akejkoľvek analýze hmotného práva. Osobitne významnú úlohu hrá táto identifikácia v prejednávanej veci vzhľadom na rozdiely medzi právnymi úpravami členských štátov v oblasti náhrady škody na základe povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. ( 24 )

47.

To nie je problém vo veci Drozdovs, keďže z dokumentov zaradených do spisu nevyplýva, že by cezhraničný prvok mohol viesť k prepojeniu dotknutej situácie s iným členským štátom, ako je Lotyšská republika.

48.

Problém naopak môže vzniknúť vo veci Haasová vzhľadom na skutkové okolnosti dopravnej nehody, ktorá je dôvodom vzniku sporu vo veci samej pred slovenským súdom. Miesto tejto nehody sa totiž nachádza na území Českej republiky a jedno z havarovaných vozidiel je v tomto členskom štáte evidované, kým ďalšie kolízne kritériá, ako miesto evidencie vozidla, v ktorom sa nachádzala priama obeť, a tiež štátna príslušnosť a bydlisko dotknutých osôb, spájajú spor so Slovenskou republikou.

49.

Článok 28 ods. 1 a 2 nariadenia (ES) č. 864/2007 ( 25 ) stanovuje, že toto nariadenie nemá vplyv na medzinárodné dohovory, ktoré upravujú kolíziu právnych poriadkov v oblasti mimozmluvných povinností a ktorých zmluvnými stranami sú jeden alebo viacero členských štátov v čase jeho prijatia, avšak má medzi členskými štátmi prednosť pred dohovormi uzavretými výlučne medzi dvomi alebo viacerými z nich, ak sa týkajú otázok upravených týmto nariadením.

50.

Pokiaľ ide o mimozmluvnú zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z dopravnej nehody, kolízne normy uvedené v Haagskom dohovore z roku 1971, ktorý v čase prijatia uvedeného nariadenia viazal tak členské štáty, ako aj tretie štáty, musia mať prednosť pred ustanoveniami nariadenia vo všetkých členských štátoch, ktoré dohovor ratifikovali, a to je osobitne prípad Slovenskej republiky. ( 26 )

51.

Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru z roku 1971 sú rozhodným právom v tejto oblasti ( 27 ) v zásade vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Vo veci Haasová tak vnútroštátny súd správne usúdil, že toto ustanovenie poukazuje na český zákon. ( 28 ) Pripomínam, že výnimky z uplatnenia zásady lex loci delicti v prospech zákona štátu evidencie sú upravené v článku 4 dohovoru. Najmä písm. b) tohto článku sa vzťahuje na situáciu, v ktorej sa na nehode zúčastnili viaceré vozidlá, pričom všetky sú evidované v tom istom štáte. Vo veci samej však táto podmienka nie je splnená. ( 29 )

52.

Je potrebné spresniť, že tieto úvahy týkajúce sa uplatnenia českého práva na mimozmluvnú zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z dotknutej nehody nijako vopred neurčujú právo, ktoré má upravovať práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v situácii, ktorá zahŕňa kolíziu právnych poriadkov. ( 30 )

B – O zahrnutí náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nepriamej obeti do pôsobnosti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (prvé otázky vo veciach Haasová a Drozdovs)

53.

Vo veci Haasová vnútroštátny súd vo svojej prvej prejudiciálnej otázke v podstate žiada Súdny dvor, aby určil, či sa článok 3 ods. 1 prvej smernice a článok 1 tretej smernice majú vykladať tak, že im odporuje ustanovenie vnútroštátnej právnej úpravy vedúce k tomu, že povinné poistenie osoby, ktorej vznikla zodpovednosť za škodu, nepokrýva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým po obeti dopravnej nehody zapríčinenou prevádzkou motorového vozidla.

54.

Prvá prejudiciálna otázka položená vo veci Drozdovs má vzhľadom na podobný skutkový rámec ( 31 ) príbuznú povahu, aj keď dotknuté ustanovenia a používané pojmy nie sú úplne identické, keďže vnútroštátny súd požiadal o odpoveď na otázku, či sa článok 3 prvej smernice a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné odškodnenie ujmy na zdraví zahŕňa aj morálnu ujmu upravenú vo vnútroštátnom právnom poriadku.

55.

Vzhľadom na vecnú blízkosť týchto otázok sa nimi budem v týchto návrhoch zaoberať spoločne, z čoho vyplýva, že v navrhovanom výklade sa budú prelínať uvedené ustanovenia prvej, druhej a tretej smernice.

56.

Názory v tejto súvislosti vyplývajúce z pripomienok predložených Súdnemu dvoru sa líšia. Poručníčka Vitālijsa Drozdovsa a Komisia sa domnievajú, že uvedené ustanovenia vyžadujú, aby nemajetková ujma spôsobená človeku, ktorého blízka osoba zahynula pri automobilovej nehode, spadala do rámca povinného poistenia zodpovednosti za škodu upraveného týmito ustanoveniami, kým Baltikums a vlády, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, teda slovenská, nemecká a estónska vláda vo veci Haasová a lotyšská, nemecká a litovská vláda vo veci Drozdovs, zastávajú opačný názor.

57.

Niektoré fragmenty odpovede možno ľahko získať z judikatúry uvedenej nižšie, avšak dve časti problému, ktorý je v týchto návrhoch vymedzený, ešte neboli nikdy preskúmané a myslím si, že je potrebné sa na ne osobitne zamerať. Po prvé ide o zahrnutie nemajetkovej ujmy do systému povinného poistenia stanoveného v uvedených smerniciach a po druhé o rozšírenie tohto zahrnutia na osoby priamo nezúčastnené na dopravnej nehode, ktorá im uvedenú ujmu spôsobila.

1. Všeobecné úvahy vyplývajúce z ustálenej judikatúry

58.

Na úvod chcem poukázať na to, že v prejednávaných veciach je podľa mňa potrebné sa zamerať nielen na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ale aj na judikatúru Súdneho dvora Európskeho združenia voľného obchodu ( 32 ) (ďalej len „Súdny dvor EZVO“), ktorého rozsudok ( 33 ) (ďalej len „rozsudok Súdu EZVO Nguyen“) uvádzaný do veľkej miery účastníkmi, ako aj vedľajšími účastníkmi týchto konaní, sa týka tu analyzovaného problému. ( 34 )

59.

Ako Súdny dvor opakovane zdôraznil, preambuly prvej, druhej a tretej smernice uvádzajú, že tieto smernice na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú na jednej strane ( 35 ) k zabezpečeniu voľného pohybu tak vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle, a na druhej strane ( 36 ) k zabezpečeniu porovnateľnej starostlivosti obetiam nehôd spôsobených motorovými vozidlami bez ohľadu na to, kde presne na území Únie došlo k nehode. ( 37 )

60.

Súdny dvor z týchto textov vyvodil, že prvá smernica doplnená a spresnená druhou a treťou smernicou, ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré sa obvykle nachádzajú na ich území, bola krytá poistením, a spresňuje najmä druhy škôd a okruh obetí – tretích osôb, na ktoré sa toto poistenie musí vzťahovať. ( 38 )

61.

Pripomenul však, že povinnosť poistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami sa odlišuje od rozsahu náhrady škody z dôvodu zodpovednosti poistenej osoby za škodu. Zatiaľ čo povinnosť poistného krytia je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, rozsah náhrady škody sa spravuje v zásade vnútroštátnym právom. ( 39 )

62.

V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že z cieľa, ako aj zo znenia prvej, druhej a tretej smernice vyplýva, že ich zámerom nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských štátov, a že podľa súčasného stavu právneho poriadku Únie sú členské štáty stále oprávnené upraviť režim zodpovednosti za škodu uplatniteľný na dopravné nehody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel. ( 40 )