ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata rozšírená komora)
z 5. novembra 2014 ( *1 )
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika — Reštriktívne opatrenia prijaté voči Sýrii — Zmrazenie finančných prostriedkov — Funkcie guvernéra Centrálnej banky Sýrie — Žaloba o neplatnosť — Oznámenie aktu obsahujúceho reštriktívne opatrenia — Lehota na podanie žaloby — Prípustnosť — Právo na obhajobu — Spravodlivý proces — Povinnosť odôvodnenia — Dôkazné bremeno — Právo na účinnú súdnu ochranu — Proporcionalita — Právo vlastniť majetok — Právo na súkromie a rodinný život — Uplatnenie obmedzení v oblasti vstupu na štátneho príslušníka členského štátu — Voľný pohyb občanov Únie“
V spojených veciach T‑307/12 a T‑408/13,
Adib Mayaleh, bydliskom v Damasku (Sýria), v zastúpení: G. Karouni a C. Dumont, advokáti,
žalobca,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: J.‑P. Hix a V. Piessevaux, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorých predmetom je návrh na čiastočné zrušenie po prvé vykonávacieho rozhodnutia Rady 2012/256/SZBP zo 14. mája 2012, ktorým sa vykonáva rozhodnutie Rady 2011/782/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 126, s. 9), po druhé vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 410/2012 zo 14. mája 2012, ktorým sa vykonáva článok 32 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 36/2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 126, s. 3), po tretie rozhodnutia Rady 2012/739/CFSP z 29. novembra 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii a o zrušení rozhodnutia 2011/782/SZBP (Ú. v. EÚ L 330, s. 21), po štvrté vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 363/2013 z 22. apríla 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 36/2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 111, s. 1, korigendum Ú. v. EÚ L 127, s. 27), po piate rozhodnutia Rady 2013/255/SZBP z 31. mája 2013 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 147, s. 14),
VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora),
v zložení: predseda komory G. Berardis (spravodajca), sudcovia O. Czúcz, I. Pelikánová, A. Popescu a E. Buttigieg,
tajomník: J. Plingers, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. apríla 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutočnosti predchádzajúce sporom
1
Žalobca, Adib Mayaleh, je sýrsky štátny príslušník, ktorý získal francúzske štátne občianstvo; je guvernérom Centrálnej banky Sýrie. V čase získania francúzskeho občianstva bolo jeho meno pofrancúzštené na André Mayard. V žalobcovom francúzskom cestovnom pase je uvedené len toto posledné uvedené meno.
2
Dňa 9. mája 2011 prijala Rada Európskej únie na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2011/273/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 121, s. 11).
3
Článok 3 rozhodnutia 2011/273 uvádza, že členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabránenie vstupu na svoje územie, ako aj prechodu cezeň, osobám, ktoré sú zodpovedné za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, a s nimi spriazneným osobám, ako sa uvádzajú v prílohe uvedeného rozhodnutia.
4
Článok 4 ods. 1 rozhodnutia 2011/273 stanovuje, že sa zmrazujú všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám zodpovedným za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, fyzickým alebo právnickým osobám a subjektom, ktoré sú s nimi spriaznené, uvedeným v prílohe, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb a subjektov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou. Pravidlá pre zmrazenie týchto finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov sú stanovené v ďalších odsekoch toho istého článku.
5
Podľa článku 5 ods. 1 rozhodnutia 2011/273 Rada vytvára zoznam dotknutých osôb.
6
K tomu istému dátumu prijala Rada na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ nariadenie (EU) č. 442/2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 121, s. 1). Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že sa zmrazujú všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom a orgánom uvedeným v prílohe II, alebo sú v ich vlastníctve, držbe alebo pod ich kontrolou.
7
Rozhodnutie 2011/273 bolo nahradené rozhodnutím Rady 2011/782/SZBP z 1. decembra 2011 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2011/273 (Ú. v. EÚ L 319, s. 56).
8
Článok 18 ods. 1 a článok 19 ods. 1 rozhodnutia 2011/782 zodpovedajú v uvedenom poradí článku 3 ods. 1 a článku 4 ods. 1 rozhodnutia 2011/273, s doplnením, že tam stanovené obmedzenia sa uplatňujú tiež na osoby, ktoré profitujú z režimu alebo ho podporujú.
9
Nariadenie č. 442/2011 bolo nahradené nariadením Rady (EÚ) č. 36/2012 z 18. januára 2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 442/2011 (Ú. v. EÚ L 16, s. 1).
10
Vykonávacím nariadením Rady 2012/256/SZBP zo 14. mája 2012, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/782 (Ú. v EÚ L 126, s. 9), bolo na zoznam uvedený v prílohe I tohto rozhodnutia doplnené meno žalobcu, s týmto odôvodnením v jazyku konania:
„Adib Mayaleh apporte un soutien économique et financier au régime syrien dans le cadre de ses fonctions de gouverneur de la Banque centrale de Syrie. [Adib Mayaleh poskytuje ekonomickú a finančnú podporu sýrskemu režimu z pozície guvernéra centrálnej banky Sýrie].“
11
Prostredníctvom vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 410/2012 zo 14. mája 2012, ktorým sa vykonáva článok 32 ods. 1 nariadenia č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 126, s. 3), bolo meno žalobcu doplnené na zoznam uvedený v prílohe II uvedeného nariadenia s rovnakým odôvodnením, ako je odôvodnenie uvedené v bode 10 vyššie.
12
Článok 21 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2011/782 stanovuje:
„2. Rada dotknutej osobe alebo subjektu oznámi svoje rozhodnutie o zaradení do zoznamu vrátane dôvodov pre zaradenie do zoznamu, a to buď priamo, ak je ich adresa známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, a poskytne dotknutej osobe alebo subjektu možnosť vyjadriť sa.
3. V prípade, že sa predložia pripomienky alebo zásadné nové dôkazy, Rada preskúma svoje rozhodnutie a dotknutú osobu alebo subjekt príslušne informuje.“
13
Článok 32 ods. 2 a 3 nariadenia č. 36/2012 obsahuje podobné ustanovenia.
14
Dňa 15. mája 2012 Rada uverejnila v Úradnom vestníku Európskej únie oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2011/782, ktoré sa vykonáva vykonávacím rozhodnutím Rady 2012/256, a v nariadení č. 36/2012, ktoré sa vykonáva vykonávacím nariadením č. 410/2012 (Ú. v. EÚ C 139, s. 19).
15
Podľa tohto oznámenia dotknuté osoby a subjekty môžu spolu s podpornou dokumentáciou predložiť Rade žiadosť o opätovné posúdenie rozhodnutia zaradiť ich na zoznam pripojený k aktom uvedeným vyššie v bode 14.
16
Žalobca po svojom zaradení na predmetné zoznamy Radu nekontaktoval. Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 11. júla 2012 však žalobca podal žalobu na zrušenie vykonávacieho nariadenia č. 410/2012 a vykonávacieho rozhodnutia 2012/256 v rozsahu, v akom sa ho týkajú.
17
Rozhodnutím Rady 2012/739/CFSP z 29. novembra 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii a o zrušení rozhodnutia 2011/782/SZBP (Ú. v. EÚ L 330, s. 21) boli obmedzenia týkajúce sa žalobcu ponechané v platnosti a jeho meno bolo uvedené v prílohe I.A rozhodnutia 2012/739 s nasledujúcim odôvodnením:
„Adib Mayaleh est responsable de la forniture d’un soutien économique et financier au régime syrien par le biais de ses fonctions de gouverneur de la Banque centrale de Syrie. [Adib Mayaleh je zodpovedný za poskytovanie ekonomickej a finančnej podpory sýrskemu režimu prostredníctvom jeho funkcie ako guvernéra Sýrskej centrálnej banky]“.
18
Dňa 30. novembra 2012 Rada uverejnila v Úradnom vestníku Európskej únie oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2012/739 a v nariadení č. 36/2012 (Ú. v. EÚ C 370, s. 6), ktorého obsah je v podstate zhodný s obsahom oznámenia uvedeného v bodoch 14 a 15 vyššie.
19
Vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 363/2013 z 22. apríla 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 111, s. 1; korigendum Ú. v. EÚ L 127, s. 27), Rada nahradila prílohu II nariadenia č. 36/2012, avšak meno žalobcu v novej prílohe ponechala s rovnakým odôvodnením, aké je uvedené v bode 17 vyššie.
20
Dňa 23. apríla 2013 Rada uverejnila v Úradnom vestníku Európskej únie oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí Rady 2012/739, ktoré sa vykonáva vykonávacím rozhodnutím Rady 2013/185/SZBP, a v nariadení č. 36/2012, ktoré sa vykonáva vykonávacím nariadením č. 363/2013 (Ú. v. EÚ C 115, s. 5), ktorého obsah je v podstate zhodný s obsahom oznámenia uvedeného v bodoch 14 a 15 vyššie.
21
Rozhodnutím Rady 2013/255/SZBP z 31. mája 2013 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v EÚ L 147, s. 14) boli obmedzenia týkajúce sa žalobcu ponechané v platnosti a jeho meno bolo uvedené v prílohe I.A tohto rozhodnutia s rovnakým odôvodnením, ako je uvedené v bode 17 vyššie.
22
Dňa 1. júna 2013 Rada uverejnila v Úradnom vestníku Európskej únie oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2013/255 a v nariadení č. 36/2012 (Ú. v. EÚ C 155, s. 1), ktorého obsah je v podstate zhodný s obsahom oznámenia uvedeného v bodoch 14 a 15 vyššie.
Konanie a návrhy účastníkov konania
23
Ako už bolo uvedené v bode 16 vyššie, návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 11. júla 2012 žalobca podal žalobu na zrušenie vykonávacieho nariadenia č. 410/2012 a vykonávacieho rozhodnutia 2012/256 v rozsahu, v akom sa ho týkajú. Táto žaloba bola zapísaná pod číslom T‑307/12.
24
Prostredníctvom podania doručeného kancelárii Všeobecného súdu 30. januára 2013 žalobca požiadal o možnosť upraviť svoje žalobné návrhy vo veci T‑307/12 tak, aby jeho návrh na zrušenie smeroval tiež proti rozhodnutiu 2012/739, a to v rozsahu, v akom sa ho týka (ďalej len „návrh na rozšírenie žaloby aj na rozhodnutie 2012/739“).
25
Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 27. februára 2013 Rada oznámila, že k návrhu na rozšírenie žaloby aj na rozhodnutie 2012/739 nemá pripomienky.
26
Prostredníctvom vyjadrenia doručeného do kancelárie Všeobecného súdu 30. júla 2013 žalobca požiadal o možnosť upraviť svoje žalobné návrhy vo veci T‑307/12 tak, aby jeho návrh na zrušenie smeroval tiež proti vykonávaciemu nariadeniu č. 363/2013 a proti rozhodnutiu 2013/255, a to v rozsahu, v akom sa ho tieto akty (ďalej len „návrh na rozšírenie žaloby aj na vykonávacie nariadenie č. 363/2013“ a „návrh na rozšírenie žaloby aj na rozhodnutie 2013/255“). V ten istý deň žalobca podal druhú žalobu, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom T‑408/13 a ktorou sa domáhal zrušenia vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a rozhodnutia 2013/255 v rozsahu, v akom sa ho tieto akty týkajú.
27
Vo veci T‑307/12 Rada listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 6. septembra 2013 oznámila, že nemá pripomienky ani k návrhu na rozšírenie žaloby na vykonávacie nariadenie č. 363/2013, ani k návrhu na rozšírenie žaloby na rozhodnutie 2013/255.
28
Vo veci T‑408/13 Všeobecný súd (deviata komora) v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 jeho rokovacieho poriadku požiadal Radu, aby spresnila, či bolo vykonávacie nariadenie č. 363/2013 a rozhodnutie 2013/255 priamo oznámené žalobcovi.
29
Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 15. októbra 2013 predložila Rada dva listy, z ktorých prvý mal dátum 13. mája 2013 a druhý 3. júna 2013 a ktorými jednému zo zástupcov žalobcu vo veci T‑307/12, p. Karounimu, oznámila najprv vykonávacie nariadenie č. 363/2013 a potom rozhodnutie 2013/255.
30
Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 30. októbra 2013 žalobca potvrdil, že jeho zástupcovi sa vyššie uvedené oznámenia doručili, a to 17. mája 2013 a 6. júna 2013. Žalobca však zdôraznil, že ani vykonávacie nariadenie č. 363/2013, ani rozhodnutie 2013/255 mu nebolo oznámené priamo na jeho adresu.
31
Na základe článku 50 rokovacieho poriadku boli uznesením predsedu deviatej komory Všeobecného súdu zo 6. novembra 2013 veci T‑307/12 a T‑408/13 po vypočutí účastníkov konania spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie ukončí.
32
Dňa 18. decembra 2013 Rada predložila vyjadrenie k žalobe vo veci T‑408/13.
33
Rozhodnutím zo 6. januára 2014 Všeobecný súd (deviata komora) na základe článku 47 ods. 1 rokovacieho poriadku rozhodol, že druhá výmena vyjadrení účastníkov konania nie je potrebná.
34
Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. januára 2014 požiadal žalobca o povolenie predložiť repliku vo veci T‑408/13, aby sa tak mohol vyjadriť k námietkam neprípustnosti, ktoré vzniesla Rada vo vyjadrení k žalobe uvedenom v bode 32 vyššie.
35
Na základe článku 14 rokovacieho poriadku a na návrh deviatej komory Všeobecný súd 22. januára 2014 rozhodol postúpiť túto vec deviatej rozšírenej komore.
36
Prostredníctvom vyjadrenia doručeného do kancelárie Všeobecného súdu 22. januára 2014 žalobca požiadal o možnosť upraviť svoje žalobné návrhy vo veci T‑307/12 tak, aby jeho návrh na zrušenie smeroval tiež proti rozhodnutiu Rady 2013/760/SZBP z 13. decembra 2013, ktorým sa mení rozhodnutie 2013/255 (Ú. v. EÚ L 335, s. 50), a nariadeniu Rady (EÚ) č. 1332/2013 z 13. decembra 2013, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 335, s. 3) v rozsahu, v akom sa ho tieto akty týkajú.
37
Rozhodnutím z 13. februára 2014 Všeobecný súd (deviata rozšírená komora) žalobcovu žiadosť uvedenú v bode 34 vyššie zamietol.
38
Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (deviata rozšírená komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 svojho rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na určité otázky. Na základe článku 24 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie boli tiež vyžiadané informácie od Francúzskej republiky.
39
Účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovených lehotách. Francúzska republika tiež poskytla požadované informácie.
40
Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 3. apríla 2014. Pri tejto príležitosti žalobca okrem iného vyhlásil po prvé, že žaloba vo veci T‑408/13 bola podaná subsidiárne pre prípad, že by Všeobecný súd vyhlásil jeho žalobné návrhy vo veci T‑307/12, po úprave návrhmi uvedenými v bodoch 24 a 26 vyššie, za neprípustné, a po druhé, že vzal späť návrh na úpravu žalobných návrhov uvedených v bode 36 vyššie. Rada uviedla, že vykonávacie nariadenie č. 363/2013 bolo napadnuté oneskorene. Subsidiárne pre prípad, že by Všeobecný súd dospel k názoru, že korigendum k tomuto vykonávaciemu nariadeniu vyhlásené v úradnom vestníku 9. mája 2013 (ďalej len „korigendum z 9. mája 2013“) malo byť žalobcovi oznámené, Rada navrhovala, aby bola žaloba vyhlásená za neprípustnú v rozsahu, v akom sa týka uvedeného vykonávacieho nariadenia, a rozhodnutie týkajúce sa korigenda ponechala na úvahu Všeobecného súdu. Tieto vyhlásenia boli zaznamenané do zápisnice z pojednávania.
41
Vo veci T‑307/12 žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
—
zrušil vykonávacie rozhodnutie 2012/256 v rozsahu, v akom sa ho týka,
—
zrušil vykonávacie nariadenie č. 410/2012 v rozsahu, v akom sa ho týka,
—
zrušil rozhodnutie 2012/739 v rozsahu, v akom sa ho týka,
—
zrušil vykonávacie nariadenie č. 363/2013 v rozsahu, v akom sa ho týka,
—
zrušil rozhodnutie 2013/255 v rozsahu, v akom sa ho týka,
—
zaviazal Radu na náhradu trov konania.
42
Vo veci T‑408/13 žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
—
zrušil vykonávacie nariadenie č. 363/2013 v rozsahu, v akom sa ho týka,
—
zrušil rozhodnutie 2013/255 v rozsahu, v akom sa ho týka,
—
zaviazal Radu na náhradu trov konania.
43
Vo veci T‑307/12 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
—
zamietol žalobu,
—
zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
44
Vo veci T‑408/13 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
—
vyhlásil žalobu za neprípustnú,
—
subsidiárne vyhlásil žalobu za neprípustnú v rozsahu, v akom sa týka vykonávacieho nariadenia č. 363/2013,
—
subsidiárne v druhom rade vyhlásil žalobu za nedôvodnú,
—
zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
A – O žalobe vo veci T‑307/12
1. O prípustnosti návrhov na úpravu žalobných návrhov
45
Žalobca žiadal o rozšírenie jeho žaloby vo veci T‑307/12 tak, aby smerovala tiež proti rozhodnutiu 2012/739, proti vykonávaciemu nariadeniu č. 363/2013 a proti rozhodnutiu 2013/255.
a) O návrhoch na rozšírenie žaloby na rozhodnutie 2012/739 a rozhodnutie 2013/255
46
Treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodov 17 a 20 vyššie, po prvé, po podaní žaloby vo veci T‑307/12 bolo rozhodnutie 2011/782 zmenené a doplnené vykonávacím rozhodnutím 2012/256 zrušené a nahradené rozhodnutím 2012/739, a po druhé, ani toto posledné uvedené rozhodnutie už neplatí, pretože sa prijalo rozhodnutie 2013/255. Meno žalobcu sa uvádza v zoznamoch, ktoré tvoria prílohu I k rozhodnutiu 2012/739 a rozhodnutiu 2013/255, s odôvodnením, ktoré sa uvádza v bode 17 vyššie.
47
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ak je pôvodne napadnutý akt v priebehu konania nahradený iným aktom, ktorý má ten istý predmet, tento akt treba považovať za novú skutočnosť, ktorá umožňuje žalobcovi upraviť svoje návrhy a žalobné dôvody. Nemožno totiž pripustiť, aby orgán alebo inštitúcia Európskej únie mohla na obranu voči výhradám uvedeným v žalobe namierenej proti jednému z jej aktov upraviť tento akt alebo ho nahradiť iným a odvolávať sa v priebehu konania na túto zmenu alebo toto nahradenie, zatiaľ čo druhý účastník konania by nemal možnosť rozšíriť svoje pôvodné návrhy a žalobné dôvody na neskorší akt ani predložiť dodatočné návrhy a dôvody proti nemu (rozsudky Súdneho dvora z 3. marca 1982, Alpha Steel/Komisia, 14/81, Zb. s. 749, bod 8, a Všeobecného súdu zo 6. septembra 2013, Bank Melli Iran/Rada, T‑35/10 a T‑7/11, bod 53).
48
Na to, aby však bol návrh na úpravu žalobných návrhov prípustný, musí byť podaný v rámci dvojmesačnej lehoty stanovej na podanie žaloby podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, predĺženej o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť uvedenú v článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku, ako aj prípadne o ďalších štrnásť dní uvedených v článku 102 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku (pozri bod 65 nižšie). Podľa ustálenej judikatúry je totiž lehota na podanie žaloby kogentnej povahy a súd Únie ju musí uplatniť tak, aby zabezpečil právnu istotu, ako aj rovnosť osôb podliehajúcich súdnej právomoci pred zákonom. Súdu teda prináleží preveriť, prípadne aj ex offo, či bola táto lehota dodržaná (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 55 a tam citovanú judikatúru).
49
Návrh na rozšírenie žaloby na rozhodnutie 2012/739 a návrh na rozšírenie žaloby na rozhodnutie 2013/255 treba vyhlásiť za prípustný. Vzhľadom na dátumy prijatia týchto rozhodnutí, 29. novembra 2012 a 31. mája 2013, na základe ktorých je žalobca stále dotknutý reštriktívnymi opatreniami voči Sýrii, boli tieto návrhy, podané do kancelárie Všeobecného súdu 30. januára a 30. júla 2013, jednoznačne predložené v lehote na podanie žaloby platnej pre každé dotknuté rozhodnutie.
b) O návrhu na rozšírenie žaloby na vykonávacie nariadenie č. 363/2013
50
Hoci Rada vo svojom vyjadrení doručenom do kancelárie Všeobecného súdu 6. septembra 2013 (pozri bod 27 vyššie) nenamietala oneskorenie návrhu na rozšírenie žaloby aj na vykonávacie nariadenie č. 363/2013, na pojednávaní, ktoré sa konalo spoločne pre obe spojené veci, uviedla, že žalobca tento akt napadol po uplynutí lehoty. V podstate, ako Rada už uviedla vo vyjadrení k žalobe vo veci T‑408/13, žalobca sa mal na Všeobecný súd obrátiť najneskôr 29. júla 2013, a to po prvé vzhľadom na skutočnosť, že 17. mája 2013 jeden z advokátov, ktorý už žalobcu zastupoval vo veci T‑307/12, potvrdil prijatie oznámenia o uvedenom vykonávacom nariadení, ktoré Rada zaslala na adresu jeho advokátskej kancelárie, a po druhé, vzhľadom na ustanovenia o lehotách na podanie žaloby uvedené v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ a v článku 102 ods. 2 a článku 101 ods. 2 prvom pododseku rokovacieho poriadku.
51
Na pojednávaní žalobca uvádzal, že toto oznámenie nie je platné a že v dôsledku toho návrh na rozšírenie žaloby aj na vykonávacie nariadenie č. 363/2013 nebol oneskorený.
52
Treba preskúmať otázku, či bola Rada povinná oznámiť žalobcovi vykonávacie nariadenie č. 363/2013, a pokiaľ áno, akým spôsobom malo byť toto oznámenie vykonané.
O povinnosti oznámiť žalobcovi vykonávacie nariadenie č. 363/2013
53
Na úvod treba poznamenať, že zásady pripomenuté v bodoch 47 a 48 vyššie platia aj v prípade návrhu na úpravu žalobných návrhov, týkajúceho sa takého aktu, ako je vykonávacie nariadenie č. 363/2013, ktoré bez toho, aby rušilo skorší právny predpis, po opätovnom preskúmaní vyslovene uloženom uplatniteľnou právnou úpravou, potvrdilo zápis osoby na zoznam subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 54).
54
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada účinnej súdnej ochrany znamená, že orgán Únie, ktorý prijíma individuálne reštriktívne opatrenia vo vzťahu k určitej osobe alebo subjektu, alebo ich ponechá v platnosti, ako je to v prejednávanej veci, oznámi dôvody, z ktorých tieto opatrenia vychádzajú, buď v okamihu ich prijatia, alebo čo najrýchlejšie po ich prijatí, aby sa týmto osobám alebo subjektom umožnil výkon ich práva podať opravný prostriedok (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 56 a tam citovanú judikatúru).
55
V prejednávanej veci sa táto zásada uplatňuje v článku 32 ods. 1 a 2 nariadenia č. 36/2012, podľa znenia ktorého:
„1. Ak Rada rozhodne, že sa na fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán vzťahujú [reštriktívne] opatrenia, príslušným spôsobom zmení a doplní prílohu II alebo IIa.
2. Rada dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu podľa odseku 1 oznámi svoje rozhodnutie vrátane dôvodov zaradenia do zoznamu, a to buď priamo, ak je ich adresa známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, a poskytne tak dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu možnosť vyjadriť sa.“
56
Z toho vyplýva, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť aktu, ktorým boli uložené reštriktívne opatrenia voči osobe alebo subjektu, začína plynúť jedine odo dňa oznámenia tohto aktu dotknutej osobe a nie od dátumu uverejnenia tohto aktu, a to vzhľadom na skutočnosť, že vo vzťahu k osobám, na ktoré sa tieto opatrenia vzťahujú, možno tento akt prirovnať k súboru individuálnych rozhodnutí. Rovnako lehota na podanie návrhu, ktorého cieľom je rozšíriť návrhy a žalobné dôvody o akt, ktorý tieto opatrenia zachováva, začína plynúť jedine odo dňa oznámenia tohto nového aktu dotknutej osobe alebo subjektu (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 57; pozri tiež analogicky v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2013, Gbagbo a i./Rada, C‑478/11 P až C‑482/11 P, body 56 až 58).
57
V prejednávanej veci je vykonávacie nariadenie č. 363/2013 aktom, ktorým Rada ponechala žalobcove meno na zozname pripojenom k nariadeniu č. 36/2012. Rada preto bola povinná oznámiť takýto akt žalobcovi, a to nezávisle od toho, či Rada pri rozhodovaní o jeho ponechaní na zozname vychádzala z nových skutočností. Na rozdiel od toho, čo Rada uvádzala na pojednávaní, z rozsudku Všeobecného súdu zo 4. februára 2014, Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada (T‑174/12 a T‑80/13, bod 149), totiž nijako nevyplýva, že by povinnosť oznámiť dotknutej osobe akt, ktorým sa voči nemu ponechávajú reštriktívne opatrenia v platnosti, platila iba v prípade, keď je tento akt založený na nových skutočnostiach oproti skutočnostiam, ktoré pôvodne odôvodňovali prijatie takých opatrení. Judikatúra, na ktorú Rada poukazuje, sa v skutočnosti týka otázky, či dodržiavanie práva na obhajobu v prípade osoby, voči ktorej smerujú reštriktívne opatrenia, vyžaduje, aby táto osoba bola vypočutá pred prijatím aktu, ktorým sú voči nej také opatrenia ponechané v platnosti. V tomto kontexte judikatúra stanovila, že právo byť vypočutý pred prijatím aktov ponechávajúcich reštriktívne opatrenia v platnosti voči osobám, na ktoré sa už vzťahujú, predpokladá, že Rada proti uvedeným osobám uplatnila nové skutočnosti (pozri rozsudok Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, už citovaný, bod 149 a tam citovanú judikatúru).
58
Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci bola Rada povinná oznámiť žalobcovi vykonávacie nariadenie č. 363/2013.
O výbere medzi priamym oznámením vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 dotknutým osobám a uverejnením oznámenia týkajúceho sa tohto aktu v úradnom vestníku
59
S cieľom stanoviť udalosť, od ktorej začala plynúť lehota, v ktorej mal žalobca napadnúť vykonávacie nariadenie č. 363/2013 pred Všeobecným súdom, treba definovať, akým spôsobom bola Rada povinná oznámiť žalobcovi tento akt.
60
Z judikatúry vyplýva, že článok 32 ods. 1 a 2 nariadenia č. 36/2012 sa má vykladať tak, že pokiaľ má Rada k dispozícii adresu osoby, voči ktorej sú reštriktívne opatrenia namierené, lehota na podanie žaloby, v ktorej táto osoba musí tieto akty napadnúť pred Všeobecným súdom, nezačne plynúť, pokiaľ akty obsahujúce tieto opatrenia neboli oznámené priamo. Iba v prípade, keď je nemožné individuálne oznámiť dotknutej osobe akt, ktorým sú prijaté alebo ponechané v platnosti reštriktívne opatrenia voči tejto osobe, začína táto lehota plynúť uverejnením oznámenia v Úradnom vestníku Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudky Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 59, a Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, už citovaný v bode 57 vyššie, body 59 a 60; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok Gbagbo a i./Rada, už citovaný v bode 56 vyššie, body 61 a 62).
61
V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že Radu treba považovať za nachádzajúcu sa v situácii, keď bolo nemožné oznámiť individuálne fyzickej alebo právnickej osobe alebo subjektu akt obsahujúci reštriktívne opatrenia, ktoré sa ich týkajú, buď keď adresa tejto osoby alebo tohto subjektu nie je verejná a nebola jej poskytnutá, alebo v prípade, keď bolo oznámenie zaslané na adresu, ktorú má Rada k dispozícii, bezúspešne, a to napriek všetkým krokom, ktoré Rada s náležitou starostlivosťou podnikla v snahe o doručenie takého oznámenia.
62
V prejednávanej veci je nesporné, že 23. apríla 2013, keď bolo prijaté vykonávacie nariadenie č. 363/2013, Rada mala žalobcovu adresu k dispozícii. Návrh na začatie konania vo veci T‑307/12, doručený do kancelárie Všeobecného súdu 11. júla 2012 a doručený Rade 13. júla 2012, totiž v súlade s článkom 44 ods. 1 písm. a) rokovacieho poriadku obsahoval bydlisko žalobcu a v tejto súvislosti spresňoval, že adresa žalobcu na účely doručovania je Centrálna banka Sýrie, ktorej adresa bola uvedená.
63
Preto treba v zásade vylúčiť, že by uverejnenie oznámenia v úradnom vestníku, ktoré sa týkalo vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a ktoré je uvedené v bode 20 vyššie, mohlo byť považované za udalosť, od ktorej začína plynúť lehota, v ktorej mal žalobca tento akt napadnúť pred Všeobecným súdom.
64
V prejednávanej veci, pretože Rada ani netvrdila, že nemala možnosť oznámiť vykonávacie nariadenie č. 363/2013 žalobcovi priamo (v tomto zmysle pozri rozsudok Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 61), dátum uverejnenia toho oznámenia mohol byť dátumom, od ktorého začína plynúť lehota na podanie žaloby, iba pokiaľ by sa ukázalo, že také priame oznámenie bolo neúspešné (pozri bod 61 vyššie). Tak to ale v prejednávanej veci nie je.
65
Okrem toho treba uviesť, že pokiaľ má Rada k dispozícii adresu pobytu osoby, voči ktorej smerujú reštriktívne opatrenia, a pokiaľ jej platne oznámi na túto adresu akty obsahujúce tieto opatrenia, nemožno pripisovať žiadny význam skutočnosti, že by lehota na podanie žaloby proti týmto aktom mohla byť pre uvedenú osobu priaznivejšia, ak by sa počítala od dátumu uverejnenia oznámenia o daných aktoch v úradnom vestníku, a to najmä vzhľadom na uplatnenie článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý pre počítanie lehoty na podanie žaloby stanovuje dodatočnú lehotu štrnástich dní od uverejnenia aktu v úradnom vestníku (pozri v tomto zmysle rozsudok Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 65). Priame oznámenie totiž adresátovi umožní zoznámiť sa s obsahom aktov, ktoré sa ho týkajú, a s dôvodmi, na ktorých sú tieto akty založené. Lehota na podanie žaloby proti týmto aktom preto začína plynúť od dátumu doručenia takého oznámenia (pozri v tomto zmysle a analogicky uznesenia Všeobecného súdu zo 4. júna 2012, ICO Satellite/Komisia, T‑350/09, body 29 a 33, a z 18. decembra 2012, Maďarsko/Komisia, T‑320/11, body 19 a 23). Okrem toho treba pripomenúť, že cieľom dodatočnej štrnásťdňovej lehoty stanovenej v článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku spočíva pre dotknuté subjekty v zabezpečení dostatočnej doby na podanie žaloby proti uverejneným aktom a proti aktom, ktoré im boli oznámené uverejnením oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, už citovaný v bode 57 vyššie, body 64 a 65). Naopak, ak je akt doručovaný priamo dotknutej osobe, neexistuje žiadny dôvod priznať dotknutej osobe takúto lehotu.
66
Pretože z vyššie uvedeného jednak vyplýva, že Rada mala povinnosť oznámiť žalobcovi vykonávacie nariadenie č. 363/2013 priamo a jednak, že za predpokladu ak by také oznámenie nebolo vykonané platne, lehota, v ktorej mal žalobca tento akt napadnúť pred Všeobecným súdom, by nikdy nezačala plynúť, treba určiť, či Rada túto povinnosť splnila.
O spôsobe oznámenia vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 žalobcovi
67
Je nesporné, že jednak Rada neoznámila vykonávacie nariadenie č. 363/2013 na adresu žalobcu v Centrálnej banke Sýrie a ďalej, že jednému z advokátov zastupujúcich žalobcu vo veci T‑307/12 bol 17. mája 2013 doručený list Rady s dátumom 13. mája 2013, ku ktorému bolo pripojené vykonávacie nariadenie č. 363/2013 (ďalej len „list doručený 17. mája 2013“).
68
Žalobca uvádza, že list doručený 17. mája 2013 nie je platným oznámením, keďže po prvé mu Rada neoznámila korigendum z 9. mája 2013 (pozri bod 40 vyššie), po druhé uvedený list vložila do spoločnej obálky, ktorá obsahovala tiež oznámenie týkajúce sa iných klientov advokátskej kancelárie jeho zástupcov, a po tretie nepoužila žalobcovu adresu v Centrálnej banke Sýrie.
69
Pokiaľ ide o prvé tvrdenie žalobcu, treba poznamenať, že vykonávacie nariadenie č. 363/2013 bolo skutočne predmetom korigenda z 9. mája 2013 a že zo spisu nevyplýva, že by toto korigendum bolo pripojené k listu doručenému 17. mája 2013. Medzi účastníkmi konania je ale nesporné, že zmyslom korigenda z 9. mája 2013 bolo iba opraviť spôsob, akým boli mená osôb uvedených na zoznamoch pripojených k vykonávaciemu nariadeniu napísané v arabčine.
70
V tejto súvislosti treba na úvod poukázať na skutočnosť, že vo vykonávacom nariadení č. 363/2013, a to tak v pôvodnom znení, ako aj v znení vyplývajúcom z korigenda z 9. mája 2013, sú mená osôb zaradených na pripojené zoznamy uvedené latinskou abecedou a ich znenie v arabčine je uvedené iba v zátvorkách. Ďalej treba uviesť, že akty obsahujúce reštriktívne opatrenia voči Sýrii, ktoré boli prijaté pred týmto vykonávacím nariadením, obsahovali mená dotknutých osôb iba v podobe písanej latinskou abecedou, čo žalobcovi nebránilo v tom, aby sa s nimi oboznámil a napadol ich pred Všeobecným súdom. Arabčina nakoniec nie je úradným jazykom Únie.
71
Za týchto okolností treba vychádzať z toho, že oprava z 9. mája 2013 nemá vplyv na účinky vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 vo vzťahu k žalobcovi (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 2. júna 1994, AC‑ATEL Electronics, C-30/93, Zb. s. I-2305, bod 24). Preto skutočnosť, že k listu doručenému 17. mája 2013 bolo pripojené vykonávacie nariadenie č. 363/2013, nie však korigendum z 9. mája 2013, neumožňuje konštatovať, že nešlo o platné doručenie, takže prvé tvrdenie žalobcu treba odmietnuť.
72
Druhé tvrdenie žalobcu tiež nie je dôvodné. Stačí totiž uviesť, že v liste doručenom 17. mája 2013 bolo v rubrike „predmet“ jasne uvedené, že sa týka žalobcu. Je teda zjavné, že výraz „Váš klient“ ktorý sa uvádza v texte, hoci štandardizovanom, uvedeného listu, neodkazuje na akéhokoľvek klienta advokátskej kancelárie právnych zástupcov žalobcu, ale práve na žalobcu. Uvedený list je označený registračným číslom generálneho sekretariátu Rady, prostredníctvom ktorého možno tento list v zásade odlíšiť od iných listov zabalených v spoločnej obálke, ktorá bola doručená zástupcovi žalobcu.
73
Pokiaľ ide o tretie tvrdenie žalobcu, treba pripomenúť, že článok 263 šiesty odsek ZFEÚ hovorí o „oznámení [aktu] žalobcovi“, a nie o oznámení aktu jeho zástupcovi.
74
Z toho vyplýva, že pokiaľ musí byť akt oznámený, aby mohla začať plynúť lehota na podanie žaloby, musí byť toto oznámenie v zásade zaslané adresátovi tohto aktu, a nie advokátom, ktorí ho zastupujú. Podľa judikatúry má totiž oznámenie vykonané zástupcovi žalobcu platnosť oznámenia vykonaného adresátovi, iba ak je takáto forma oznámenia výslovne stanovená právnou úpravou alebo dohodou účastníkov (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa z 8. júla 2009, Thoss/Dvor audítorov, T‑545/08, neuverejnené v Zbierke, body 41 a 42, a rozsudok Všeobecného súdu z 11. júla 2013, BVGD/Komisia, T‑104/07 a T‑339/08, bod 146).
75
V prejednávanej veci treba zobrať do úvahy aj uplatniteľnú právnu úpravu a to článok 32 ods. 1 a 2 nariadenia č. 36/2012 (pozri bod 55 vyššie), a konštatovať, že nijako výslovne neodkazuje na možnosť, aby oznámenie, ktorého sa týka judikatúra pripomenutá v predchádzajúcom bode, bolo vykonané formou oznámenia aktu advokátovi zastupujúcemu osobu, ktorej sa akt týka.
76
Z toho vyplýva, že oznámením vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 jednému z advokátov, ktorí zastupovali žalobcu vo veci T‑307/12, Rada nepostupovala v súlade s literou uvedenej právnej úpravy, ktorú si sama stanovila.
77
Navyše treba poukázať na to, že v spise nie je nič, čo by dovoľovalo sa domnievať, že medzi účastníkmi konania došlo k dohode v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 74 vyššie, ktorá by Rade umožňovala oznámiť vykonávacie nariadenie č. 363/2013 uvedenému zástupcovi. K tomu treba poznamenať, že žalobca Radu nikdy nekontaktoval, a to ani priamo, ani prostredníctvom svojich advokátov, takže by existencia takej dohody mohla vyplývať iba z písomností, ku výmene ktorých došlo pred Všeobecným súdom v rámci konania o prejednávaných žalobách. Na základe týchto písomností sa pritom nemožno domnievať, že by taká dohoda bola uzavretá.
78
Za týchto okolností treba konštatovať, že keďže Rada žalobcovi platne neoznámila vykonávacie nariadenie č. 363/2013, žalobcovi k 30. júlu 2013 nezaniklo právo podať návrh na rozšírenie žaloby aj na tento akt. Námietku neprípustnosti, ktorú Rada voči tejto žiadosti vzniesla, teda možno len zamietnuť.
79
V dôsledku toho v rámci skúmania merita veci T‑307/12 treba vychádzať z toho, že žalobca je oprávnený požadovať zrušenie rozhodnutia 2011/782, zmeneného a doplneného vykonávacím rozhodnutím 2012/256, zrušenie nariadenia č. 36/2012, zmeneného a doplneného vykonávacím nariadením č. 410/2012, a zrušenie rozhodnutia 2012/739, vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a rozhodnutia 2013/255 (ďalej spolu len „napadnuté akty“) v rozsahu, v akom sa žalobcu tieto akty týkajú.
2. O veci samej
80
Na podporu svojej žaloby žalobca v zásade uvádza štyri žalobné dôvody:
—
prvý žalobný dôvod je založený na porušení práva na obhajobu, práva na spravodlivý proces a práva na účinnú súdnu ochranu,
