NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NIILO JÄÄSKINEN

prednesené 20. novembra 2014 (1)

Vec C‑507/13

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska

proti

Európskemu parlamentu

a

Rade Európskej únie

„Dohľad nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami – Žaloba o neplatnosť – Smernica 2013/36/EÚ – Článok 94 ods. 1 písm. g), článok 94 ods. 2 a článok 162 ods. 1 a 3 – Stanovenie pomerov medzi pevnými a pohyblivými zložkami odmeny vyplácanej zamestnancom úverových inštitúcií a investičných spoločností, ktorých pracovné činnosti majú významný vplyv na rizikový profil inštitúcie – Nariadenie 575/2013 – Článok 450 ods. 1 písm. d), i) a j) a článok 521 ods. 2 – Zverejnenie určitých informácií týkajúcich sa odmeňovania – Voľba právneho základu – Zásada proporcionality, subsidiarity a právnej istoty – Ultra vires – Ochrana osobných údajov – Medzinárodné obyčajové právo – Extrateritoriálny účinok článku 94 ods. 1 písm. g) smernice 2013/36/EÚ“

I –    Úvod

1.        V prejednávanej veci sa Spojené kráľovstvo domáha zrušenia určitého počtu ustanovení niektorých legislatívnych aktov Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie na základe článku 263 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“). Žaloba o neplatnosť sa týka „balíka CRD IV“, ktorý nadobudol účinnosť 17. júla 2013. Balík tvorí nová smernica o kapitálových požiadavkách, konkrétne smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES(2) (ďalej len „smernica CRD IV“), a nové nariadenie o kapitálových požiadavkách, konkrétne nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012(3) (ďalej len „nariadenie CR“).

2.        Spojené kráľovstvo sa usiluje spochybniť článok 94 ods. 1 písm. g), článok 94 ods. 2 a článok 162 ods. 1 a 3 smernice CRD IV, ako aj článok 450 ods. 1 písm. d), i) a j) a článok 521 ods. 2 nariadenia CR.

3.        Spojené kráľovstvo v podstate namieta, že článok 94 ods. 1 písm. g) smernice CRD IV obsahuje ustanovenia stanovujúce indexáciu pohyblivej odmeny voči pevnej odmene v prípade osôb, ktorých pracovné činnosti majú vplyv na rizikový profil úverových inštitúcií a investičných spoločností(4) (ďalej len „finančné inštitúcie“), ktoré ich zamestnávajú. Vo svojich návrhoch budem na účely vyriešenia predmetnej právnej otázky túto úpravu označovať ako „maximálny stanovený pomer pohyblivej odmeny“, a nie ako „obmedzenie výšky odmien bankárov“ („cap on bankers‘ bonuses“).(5) Ako ukážem v nasledujúcej analýze, je to kľúčové na posúdenie zákonnosti v prípade percentuálneho pomeru, ktorý je ústredným prvkom žaloby Spojeného kráľovstva.

4.        Článok 94 ods. 1 písm. g) bod i) smernice CRD IV stanovuje, že pohyblivá zložka odmeny nepresiahne 100 % pevnej zložky celkovej odmeny jednotlivých osôb, a ďalej nasleduje niekoľko dodatočných pravidiel vrátane možnosti členských štátov umožniť akcionárom za určitých podmienok zvýšenie pomeru až na 200 % a možnosti, aby členské štáty stanovili nižší maximálny percentuálny pomer [článok 94 ods. 1 písm. g) bod ii) smernice CRD IV].

5.        Pokiaľ ide o nariadenie CR, Spojené kráľovstvo napáda jeho článok 450 ods. 1 písm. d) a i), ktorý stanovuje, že finančné inštitúcie musia zverejniť pomery pohyblivej odmeny stanovené podľa článku 94 ods. 1 písm. g) smernice CRD IV a počet osôb, ktorým boli vyplatené odmeny prekračujúce určitú hranicu. Spojené kráľovstvo ďalej spochybňuje platnosť článku 450 ods. 1 písm. j), podľa ktorého musia finančné inštitúcie na žiadosť členského štátu alebo príslušného orgánu zverejniť informácie o celkovej odmene každého člena riadiaceho orgánu alebo vrcholového manažmentu.

6.        Žaloba Spojeného kráľovstva je rozdelená na šesť žalobných dôvodov. Podľa prvého žalobného dôvodu je právny základ všetkých napadnutých opatrení s výnimkou článku 162 ods. 1 a 3 smernice CRD IV a článku 521 ods. 2 nariadenia CR nesprávny. Druhý žalobný dôvod spochybňuje platnosť článku 94 ods. 1 písm. g) smernice CRD IV a článku 450 ods. 1 písm. i) a j) nariadenia CR s odvolaním sa na zásadu proporcionality a/alebo zásadu subsidiarity, zatiaľ čo tretí žalobný dôvod odkazuje na zásadu právnej istoty a spochybňuje len článok 162 ods. 3 smernice CRD IV. Podľa štvrtého žalobného dôvodu boli Európskemu orgánu pre bankovníctvo („EBA“) podľa článku 94 ods. 2 smernice CRD IV zverené právomoci ultra vires. V piatom žalobnom dôvode Spojené kráľovstvo tvrdí, že článok 450 ods. 1 písm. j) nariadenia CR porušuje právo na ochranu súkromia a právne zásady, ktorými sa riadi ochrana osobných údajov. Podľa šiesteho žalobného dôvodu článok 94 ods. 1 písm. g) smernice CRD IV porušuje zásadu zákazu extrateritoriality zakotvenú v medzinárodnom verejnom obyčajovom práve vzhľadom na to, že sa má uplatňovať na zamestnancov inštitúcií mimo EHP.

7.        Európsky parlament a Rada za podpory Komisie ako vedľajšieho účastníka konania rozhodne namietajú voči všetkým vyššie uvedeným žalobným dôvodom.

8.        Tvrdenia uvádzané Spojeným kráľovstvom majú rozličný stupeň závažnosti, pričom prvé z nich obsahuje najnaliehavejšie dôvody na spochybnenie platnosti napadnutých opatrení. Vzhľadom na to sa budem najprv zaoberať piatimi menej závažnými žalobnými dôvodmi počnúc šiestym žalobným dôvodom a končiac druhým a prvému žalobnému dôvodu sa budem venovať nakoniec.

II – Konanie pred Súdnym dvorom

9.        Návrhom, ktorý bol Súdnemu dvoru doručený 20. septembra 2013, podalo Spojené kráľovstvo na základe článku 263 ZFEÚ žalobu voči Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie, v ktorej navrhuje, aby Súdny dvor zrušil článok 94 ods. 1 písm. g), článok 94 ods. 2 a článok 162 ods. 1 a 3 smernice CRD IV, ako aj článok 450 ods. 1 písm. d), i) a j) a článok 521 ods. 2 nariadenia CR, a zaviazal žalovaných na náhradu trov konania.

10.      Európsky parlament a Rada Európskej únie vo svojom vyjadrení k žalobe tvrdia, že Súdny dvor by mal z vecných dôvodov zamietnuť žalobu ako celok a zaviazať Spojené kráľovstvo na náhradu trov konania. Spojené kráľovstvo zaslalo žalovaným inštitúciám repliku a tie zas zaslali Spojenému kráľovstvu dupliku.

11.      Európska komisia vstúpila do konania na podporu návrhov Parlamentu a Rady. Spojené kráľovstvo predložilo svoje pripomienky k vyjadreniu Komisie ako vedľajšieho účastníka konania.

12.      Spojené kráľovstvo, Parlament, Rada a Komisia sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 8. septembra 2014.

III – Úvodné pripomienky

A –    Súvislosti smernice CRD IV a nariadenia CR

13.      Svetová finančná kríza, ktorá súvisela s pádom investičnej banky Lehman Brothers v septembri 2008, ukázala slabosť právneho systému EÚ v oblasti regulácie finančných inštitúcií. S cieľom obnoviť finančnú stabilitu Európska únia a jej členské štáty prijali širokú škálu bezprecedentných opatrení týkajúcich sa krátkodobých potrieb, ako aj dlhodobého vývoja. Tieto opatrenia v krátkodobom horizonte zahŕňali aj schválenie pomoci finančným inštitúciám vo výške viac ako 5 biliónov EUR do októbra 2012.(6) Z dlhodobého hľadiska sa rozbehla reforma regulačného rámca týkajúceho sa finančných inštitúcií. Cieľom bolo zaviesť komplexný riziká zohľadňujúci rámec pre kapitálové požiadavky na finančné inštitúcie a podporiť účinnejšie riadenie rizík z ich strany.

14.      V minulosti takzvaný „balík CRD I“ z roku 2006 spočíval v prepracovaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES z 20. marca 2000 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií(7) a smernice Rady 93/6/EHS z 15. marca 1993 o kapitálovej primeranosti investičných spoločností a úverových inštitúcií.(8) Udialo sa to prostredníctvom prijatia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (prepracované znenie)(9) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/49/ES zo 14. júna 2006 o kapitálovej primeranosti investičných spoločností a úverových inštitúcií (prepracované znenie).(10)

15.      V prvých rokoch finančnej krízy však nastali v balíku CRD I dve významné zmeny. Najprv bola v roku 2009 prijatá nová smernica, ktorá je známa pod názvom „smernica CRD II“(11) a jej cieľom bolo zlepšiť riadenie veľkej majetkovej angažovanosti, kvalitu bankového kapitálu, riadenie rizík v oblasti likvidity a zabezpečených produktov. Normotvorca EÚ sa domnieval, že tieto oblasti súvisia s príčinami krízy. Okrem toho Únia v roku 2010 prijala ďalšiu smernicu, takzvanú „smernicu CRD III“,(12) na posilnenie pravidiel v oblasti bankového kapitálu a odmeňovania v bankovníctve. Oba tieto nástroje boli prijaté na základe článku 53 ZFEÚ.

16.      V smernici CRD III boli prijaté zásady odmeňovania, ktoré mali zabezpečiť súlad stimulov s dlhodobými záujmami finančných inštitúcií.(13) Potreba takýchto opatrení bola objasnená v odôvodnení 4 smernice CRD III odkazom na výrok, že „nadmerné a neobozretné riskovanie môže narušiť finančné zdravie úverových inštitúcií alebo investičných spoločností a destabilizovať bankový systém“.

17.      Smernica CRD III stanovuje určité zásady politiky odmeňovania. Je najmä potrebné, aby pevná a pohyblivá zložka celkovej odmeny bola primerane vyvážená a pevná zložka tvorila dostatočne vysoký podiel celkovej odmeny, aby bolo možné uplatňovať plne pružnú politiku v oblasti pohyblivých zložiek odmeny vrátane možnosti nevyplatiť nijakú pohyblivú zložku. Finančné inštitúcie si však môžu samy vybrať pomer medzi pohyblivou a pevnou zložkou odmeny, pričom musia dodržať rámec stanovený ustanoveniami smernice CRD III týkajúcimi sa odmeňovania.

18.      V roku 2011 navrhla Komisia ďalšie právne predpisy na vykonávanie celosvetových regulačných noriem vypracovaných Bazilejským výborom pre bankový dohľad. Výsledkom bolo prijatie smernice CRD IV na základe článku 53 ZFEÚ a prijatie nariadenia CR na základe článku 114 ZFEÚ. Tieto nástroje sú známe pod spoločným označením balík CRD IV.

19.      Pôvodný návrh Komisie obsahoval niekoľko ustanovení o odmeňovaní zamestnancov zodpovedných za podstupovanie značného rizika a najmä o pohyblivej zložke týchto odmien. Komisia pri jeho príprave vydala zelenú knihu – Správa a riadenie spoločností vo finančných inštitúciách a politiky odmeňovania,(14) ktorou sa začal rozsiahly proces konzultácií so zainteresovanými subjektmi. Zahŕňal otázku, či sú potrebné dodatočné opatrenia v súvislosti so štruktúrou a riadením politiky odmeňovania vo finančných službách.

20.      V legislatívnom procese, ktorý nasledoval, bolo v Európskom parlamente podaných niekoľko pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov k návrhu Komisie. V správe zverejnenej 30. mája 2012(15) Parlament navrhol obmedzenie pohyblivej zložky odmeny na jednonásobok pevnej zložky celkovej odmeny. V nasledujúcich rokovaniach sa spolunormotvorcovia dohodli na zvýšení povolenej pohyblivej zložky na dvojnásobok pevnej zložky celkovej odmeny, pokiaľ také zvýšenie schváli vymedzené kvórum akcionárov.(16)

21.      Spojené kráľovstvo v prejednávanej veci spochybňuje najmä prijatie maximálneho stanoveného pomeru pohyblivej odmeny. Žaloba Spojeného kráľovstva teda smeruje proti pozmeňujúcemu a doplňujúcemu návrhu, ktorý bol pôvodne podaný v Európskom parlamente a ktorý podľa Spojeného kráľovstva upravuje úroveň odmeňovania osôb patriacich do jeho právomoci.(17)

B –    Vzťah medzi pohyblivou odmenou a riadením rizík úverových inštitúcií

22.      Komisia vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania uvádza, že osobitné problémy súvisiace s politikou odmeňovania vo finančnom sektore sa ukázali až po finančnej kríze. Systémy na určovanie odmien, ktoré často zahŕňali vyplácanie obrovských bonusov v porovnaní s pevnými zložkami mzdy, boli podľa názoru Komisie jedným z kľúčových motorov krízy. Neprimerané stimuly mali viesť zamestnancov k prehlbovaniu krátkodobého rizika, lebo zamestnanci, ktorí z neho profitovali, mali podiel na krátkodobých ziskoch banky, nie však na nákladoch spojených s jej zlyhaním. V najhoršom prípade straty znášali nakoniec daňovníci. Asymetria medzi osobami, ktoré profitovali z konečných ziskov, a tými, ktoré znášali konečné straty, mohla vytvárať stimuly na nadmerné podstupovanie rizík, pokiaľ boli osobám zodpovedným za ich podstupovanie vyplácané zo ziskov bonusy. Vo vyjadrení Komisie ako vedľajšieho účastníka konania sa ďalej uvádza, že štruktúra odmien sa preto stala kľúčovou položkou pokrízovej regulačnej agendy EÚ.(18)

23.      Zdá sa, že Spojené kráľovstvo na jednej strane a Parlament, Rada a Komisia na druhej strane sa zhodnú na potrebe bojovať proti nadmernému podstupovaniu rizík, ktoré môže destabilizovať finančné trhy a finančné inštitúcie. Spojené kráľovstvo však spochybňuje stanovenie maximálneho percentuálneho pomeru pohyblivej odmeny voči pevnej odmene osôb zodpovedných za podstupovanie značného rizika, ako aj jeho určenie právne záväznými opatreniami EÚ.

IV – Analýza

24.      Ako som už uviedol, žalobnými dôvodmi sa budem zaoberať v opačnom poradí. Ako prvému sa budem preto venovať šiestemu žalobnému dôvodu.

A –    O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení medzinárodného obyčajového práva

25.      Článok 94 ods. 1 písm. g) smernice CRD IV je nazvaný „Pohyblivé prvky odmeňovania“. Článok 94 ods. 1 písm. g) bod i) stanovuje, že inštitúcie stanovia vhodné pomery medzi pevnou a pohyblivou zložkou celkovej odmeny, pričom pohyblivá zložka nepresiahne 100 % pevnej zložky celkovej výšky odmeny pre každého jednotlivca a že členské štáty môžu stanoviť nižší maximálny pomer. Ďalej podľa článku 94 ods. 1 písm. g) bodu ii) smernice CRD IV členské štáty môžu umožniť akcionárom, vlastníkom alebo spoločníkom inštitúcie, aby schválili vyššiu maximálnu úroveň pomeru medzi pevnou a pohyblivou zložkou odmeny, pokiaľ celková výška pohyblivej zložky nepresiahne 200 % pevnej zložky celkovej odmeny pre každého jednotlivca. Aj v tomto prípade môžu členské štáty stanoviť nižší maximálny pomer.

26.      Spojené kráľovstvo naformulovalo svoj šiesty žalobný dôvod takto: „porušenie zásady zákazu extrateritoriality stanovenej medzinárodným obyčajovým právom“. Spojené kráľovstvo tvrdí, že zásada teritoriality v medzinárodnom obyčajovom práve ako všeobecná zásada znamená, že jeden štát nesmie právnymi predpismi upravovať správanie svojich štátnych príslušníkov usadených v inom štáte, pokiaľ neexistuje dostatočná väzba na to, aby to urobil. Spojené kráľovstvo v prejednávanej veci uvádza, že článok 94 ods. 1 písm. g) smernice CRD IV je v rozpore s touto zásadou, pokiaľ sa uplatňuje na „skupinu, materskú spoločnosť alebo dcérsku spoločnosť“ plne usadenú mimo EÚ, čo má byť účinok článku 92 ods. 1 smernice CRD IV v spojení s článkom 109 ods. 2 smernice, hoci ani jedno z týchto dvoch ustanovení nie je spochybnené.

27.      Článok 92 ods. 1 smernice CRD IV stanovuje, že príslušné orgány zabezpečia uplatňovanie okrem iného článku 94 smernice CRD IV pre inštitúcie v skupine, materskú spoločnosť a pre dcérske spoločnosti vrátane tých, ktoré sú zriadené v offshore finančných centrách. Článok 109 ods. 2 smernice CRD IV okrem iného stanovuje, že príslušné orgány zabezpečia, aby materské spoločnosti a dcérske spoločnosti, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, uplatňovali opatrenia, postupy a mechanizmy uvedené v kapitole II oddiele II smernice vo svojich dcérskych spoločnostiach, na ktoré sa táto smernica nevzťahuje. Tieto opatrenia, postupy a mechanizmy musia tiež byť konzistentné a dobre integrované a tieto dcérske spoločnosti musia byť schopné poskytovať akékoľvek údaje a informácie, ktoré sú relevantné na účely dohľadu.

28.      Spojené kráľovstvo tvrdí, že toto nastavenie je v rozpore s obyčajovou zásadou medzinárodného práva verejného týkajúcou sa teritoriality. Spojené kráľovstvo uvádza, že „je nesporné, že zásada zvrchovanosti je spojená s výlučnou právomocou štátu nielen presadzovať, ale aj prijímať právne predpisy na regulovanie správania na jeho území“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).(19)

29.      Pred posúdením dôvodnosti tohto žalobného dôvodu chcem pripomenúť, že Súdny dvor v rozsudku C‑366/10, Air Transport Association of America a i., uviedol: „Keďže… zásada medzinárodného obyčajového práva nie je natoľko presná ako ustanovenie medzinárodnej dohody, musí sa súdne preskúmanie nevyhnutne obmedziť na otázku, či sa inštitúcie Únie prijatím daného aktu dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o podmienky uplatnenia týchto zásad.“(20) (kurzívou zvýraznil generálny advokát)

30.      Šiesty žalobný dôvod vyvoláva dve samostatné otázky, ktoré majú úplne odlišnú povahu. Prvá sa týka toho, či môže byť platnosť ustanovenia ovplyvnená skutočnosťou, že sa potenciálne uplatňuje na subjekty a/alebo akty mimo Európskej únie v dôsledku vplyvu ďalších ustanovení práva EÚ, zrušenia ktorých sa žalobca nedomáha. Dôvodom je to, že, ako som už uviedol, Spojené kráľovstvo vo svojej žalobe napáda len článok 94 ods. 1 písm. g) smernice CRD IV a nedomáha sa zrušenia článku 92 ods. 1 alebo článku 109 ods. 2 smernice.

31.      Druhou otázkou je, či údajná zásada zákazu extrateritoriality zakotvená v medzinárodnom práve, na ktorú sa Spojené kráľovstvo odvoláva, existuje v podobe opísanej týmto členským štátom a či normotvorca EÚ uvedenú zásadu zjavne porušil.

1.      Dôsledky nespochybnenia článku 92 ods. 1 a článku 109 ods. 2 smernice CRD IV

32.      Pokiaľ ide o prvú otázku, treba pripomenúť, že Spojené kráľovstvo obmedzuje svoju výhradu v rámci šiesteho žalobného dôvodu na článok 94 ods. 1 písm. g) smernice CRD IV. Podľa môjho názoru to znamená, že šiesty žalobný dôvod treba zamietnuť ako neúčinný. Ťažko si totiž vôbec predstaviť akúkoľvek výhradu podľa medzinárodného práva voči tomuto ustanoveniu, pokiaľ ide o jeho uplatniteľnosť v rámci EÚ. Z toho vyplýva, že šiesty žalobný dôvod nemôže mať vplyv na platnosť článku 94 ods. 1 písm. g) smernice CRD IV v jeho primárnej pôsobnosti.

33.      Uvádzaný nesúlad článku 94 ods. 1 písm. g) smernice CRD IV so zákonom z hľadiska medzinárodného práva verejného totiž podľa názoru Spojeného kráľovstva vyplýva z článku 92 ods. 1 a článku 109 ods. 2 smernice CRD IV. Domnievam sa preto, že žalobca sa mal domáhať zrušenia týchto ustanovení vzhľadom na to, že dali článku 94 ods. 1 písm. g) nezákonný extrateritoriálny účinok, a nie zrušenia posledného uvedeného ustanovenia.

34.      Pre úplnosť dodávam, že tvrdenie Rady odvodené zo skutočnosti, že podľa znenia článku 92 ods. 1 smernice CRD IV majú „príslušné orgány“ zabezpečiť uplatňovanie článku 92 ods. 2 a článkov 93 a 95 na inštitúcie v skupine, materskú spoločnosť a dcérske spoločnosti vrátane tých, ktoré sú zriadené v offshore finančných centrách, nie je presvedčivé. Podľa článku 4 ods. 1 bodu 40 nariadenia CR „príslušný orgán“ je „orgán verejnej moci úradne uznaný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je na základe vnútroštátneho práva oprávnený vykonávať dohľad nad inštitúciami ako súčasť systému dohľadu fungujúceho v dotknutom členskom štáte“.(21) Rada sa preto domnieva, že vôbec nie je jasné, ako by mohol príslušný orgán porušiť „obyčajovú zásadu medzinárodného práva verejného“ len tým, že vykonáva svoju činnosť v rámci pôsobnosti, ktorú mu už ponechávajú príslušné vnútroštátne prudenciálne právne predpisy.

35.      Je pravda, že členské štáty určujú svoje príslušné orgány na účely smernice CRD IV a nariadenia CR. Tieto orgány však majú v rámci práva EÚ povinnosť vykonávať prudenciálny dohľad nad finančnými inštitúciami EÚ na konsolidovanom základe, čo podľa článku 92 a článku 109 ods. 2 smernice CRD IV zahŕňa na účely politiky odmeňovania spoločnosti mimo EÚ patriace do ich skupiny. Členským štátom teda z práva EÚ vyplýva povinnosť dať svojim príslušným orgánom dostatočné právomoci na tento účel.

2.      Zakotvuje medzinárodné právo zásadu zákazu extrateritoriality, na ktorú sa Spojené kráľovstvo odvoláva, a je táto zásada zjavne porušená?

36.      Pokiaľ ide o túto druhú otázku, domnievam sa, že legislatívne opatrenie EÚ nemôže byť neplatné len z toho dôvodu, že má účinky na správanie na území mimo EÚ. Spojené kráľovstvo vo svojej žalobe toto tvrdenie nepodopiera odkazom na nijaký rozsudok Súdneho dvora a zdá sa, že taký precedens ani neexistuje. Naopak, z judikatúry dlhodobo vyplýva, že správanie mimo EÚ, ktoré Úniu vnútorne ovplyvňuje, môže byť regulované právom EÚ.(22)

37.      Tento aspekt šiesteho žalobného dôvodu okrem toho nezohľadňuje rozsudok Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivosti vydaný vo veci Lotus,(23) v ktorom uvedený súd konštatoval, že medzinárodné obyčajové právo neobsahuje všeobecný zákaz rozšírenia zákonodarnej právomoci štátu („právomoc predpisovať“) za hranice jeho územia. Návrhy, ktoré generálny advokát Darmon predniesol vo veci Wood Pulp,(24) sú v tomto smere aj dnes aktuálne. Uviedol v nich, že „hoci bola z iných dôvodov položená otázka, či je Lotus stále nad vodou,“ z uvedeného rozsudku možno vychádzať pri určovaní právomoci štátu alebo iného porovnateľného subjektu predpisovať, inými slovami podriaďovať skutočnosti a správanie pôsobnosti svojich právnych predpisov, v protiklade k právomoci presadzovať svoje právomoci v akejkoľvek podobe na území iného štátu.(25)

38.      Domnievam sa, že Spojené kráľovstvo by sa jednoducho mýlilo, keby sa usilovalo tvrdiť, že medzinárodné právo povoľuje len teritoriálnu zákonodarnú právomoc. Na druhej strane pokiaľ, ako sa zdá, ako alternatívne základy právomoci akceptuje zásadu personality a dokonca teóriu účinkov, nedokáže preukázať, že medzinárodné právo si vyžaduje niečo špecifickejšie z hľadiska „dostatočnej súvislosti“(26) a že napadnuté ustanovenie smernice CRD IV túto požiadavku nespĺňa.

39.      Podľa môjho názoru rozsudok Lotus stanovil určité pravidlo dôkazného bremena, podľa ktorého súvislosť, ktorú štát uvádza na odôvodnenie svojej zákonodarnej právomoci, je postačujúca, pokiaľ neexistuje ustanovenie medzinárodného práva, ktoré by stanovovalo opak. Medzinárodné právo však nevyhnutne stanovuje určité hranice nárokovanej si právomoci štátov, takže každé odvolávanie sa na univerzálnu právomoc musí byť založené na pozitívnom pravidle medzinárodného práva.(27) Príslušné ustanovenia smernice CRD IV sa neusilujú o takú univerzálnu právomoc, ale len o podriadenie zahraničných spoločností skupín finančných inštitúcií EÚ regulačnému rámcu EÚ.

40.      Medzinárodnoprávna judikatúra, na ktorú sa Spojené kráľovstvo odvoláva, napokon nepodporuje jeho tvrdenia. Rozhodnutie rozhodcu vo veci Island of Palmas(28) sa týkalo otázky, či sporné územie patrí Holandsku alebo Spojeným štátom. Nie je relevantné vo vzťahu k otázke právomoci, ktorú v prejednávanej veci údajne treba vyriešiť. Rovnaký záver platí v súvislosti s vecou Anglo-Norwegian Fisheries,(29) na ktorú sa Spojené kráľovstvo odvoláva a ktorá sa týkala delimitácie nórskej zóny rybolovu. Rovnako nepoužiteľný je rozsudok Nottebohm,(30) v ktorom Medzinárodný súdny dvor vymedzil kritériá účinného občianstva na účely diplomatickej ochrany. Rozsudok vydaný vo veci týkajúcej sa zatýkacieho rozkazu(31) sa vykladá ako tiché potvrdenie rozsudku Lotus, hoci rozsudok na rozdiel od nesúhlasných stanovísk sudcov nerozoberá jednotlivé aspekty možnej právomoci, ale zameriava sa na problematiku trestnoprávnej imunity. Ako poznamenal generálny advokát Darmon vo veci Wood Pulp(32), nesúhlasné stanovisko, ktoré vydal Sir Gerald Fizmaurice vo veci Barcelona Traction, predstavovalo tiež novú formuláciu a vymedzenie rozsudku Lotus tak, ako je uvedené v bode 39 týchto návrhov.

41.      Spojené kráľovstvo sa nakoniec odvoláva na porušenie článku 3 ods. 5 ZEÚ ako na dôvod neplatnosti článku 94 ods. 1 písm. g) smernice CRD IV. Článok 3 ods. 5 ZEÚ odkazuje na povinnosť EÚ prispievať okrem iného „k prísnemu dodržiavaniu a rozvoju medzinárodného práva“. Článok 3 ods. 5 ZEÚ však nemôže byť porušený vzhľadom na to, že v medzinárodnom práve neexistuje taká zásada zákazu extrateritoriality, na akú sa vo svojej žalobe odvoláva Spojené kráľovstvo.

3.      Záver týkajúci sa šiesteho žalobného dôvodu

42.      Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody nepochybujem o tom, že Spojené kráľovstvo nepreukázalo, že Rada a Parlament sa prijatím článku 94 ods. 1 písm. g) smernice CRD IV dopustili zjavne nesprávneho posúdenia v súvislosti so zásadou medzinárodného práva verejného. Šiesty žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť.

B –    O piatom žalobnom dôvode týkajúcom sa zlučiteľnosti článku 450 ods. 1 písm. j) nariadenia CR s právom na súkromie a právom EÚ v oblasti ochrany údajov

43.      Článok 450 nariadenia CR je nazvaný „Politika odmeňovania“. Článok 450 ods. 1 stanovuje, že finančné inštitúcie „v súvislosti s politikou a postupmi odmeňovania inštitúcie pre tie kategórie pracovníkov, ktorých profesionálne činnosti majú významný vplyv na jej rizikový profil… zverejňujú aspoň tieto informácie:“. Ďalšie špecifikácie sú uvedené v písm. d): „pomery medzi pevnou a pohyblivou zložkou odmeňovania stanovené v článku 94 ods. 1 písm. g)“ smernice CRD IV; v písm. i): „počet osôb, ktorým boli vyplatené odmeny v sume 1 milión EUR alebo vyššej za finančný rok, v prípade odmien v sume od 1 do 5 miliónov EUR v členení na pásma po 500 000 EUR a v prípade odmien v sume 5 miliónov EUR a viac v členení na pásma po 1 milióne EUR; a v písm. j): „na žiadosť členského štátu alebo príslušného orgánu celkovú odmenu každého člena riadiaceho orgánu alebo vrcholového manažmentu“.

44.      Spojené kráľovstvo tvrdí, že článok 450 ods. 1 písm. j) nariadenia CR je v rozpore s článkami 7 a 8 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charty“), ktoré sa týkajú rešpektovania súkromného a rodinného života a ochrany osobných údajov, a tiež so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov.(33) Článok 450 ods. 1 písm. j) nariadenia CR umožňuje členským štátom alebo príslušným orgánom požadovať zverejnenie podrobnejších informácií o odmeňovaní, než sú tie, ktoré sú uvedené v článku 450 ods. 1 písm. i) nariadenia, v podobne celkovej odmeny každého člena riadiaceho orgánu alebo vrcholového manažmentu. Rada ani Parlament nepopierajú, že zverejnenie informácií o odmeňovaní podľa sporného ustanovenia je spracovaním osobných údajov, v dôsledku čoho sa na neho vzťahuje právo EÚ týkajúce sa ochrany údajov.

45.      Podľa môjho názoru je článok 450 ods. 1 písm. j) nariadenia CR v spojení s odôvodnením 99 nariadenia v súlade so zásadami, ktoré Súdny dvor formuloval v rozsudku Volker und Markus Schecke a Eifert.(34) Odôvodnenie 99 nariadenia CR stanovuje, že smernica 95/46 i nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov(35) „by sa mali v plnom rozsahu uplatňovať na spracovanie osobných údajov na účely tohto nariadenia“.

46.      Vo veci Volker und Markus Schecke a Eifert Súdny dvor rozhodol, že inštitúcie nevykonali vyvážené posúdenie cieľov sporného ustanovenia v danej veci voči právam fyzických osôb uznaným v článkoch 7 a 8 Charty, pokiaľ ide o ochranu súkromia a ochranu údajov.(36)

47.      V prejednávanej veci je dôležité, že napadnuté ustanovenie sa nevzťahuje na všetkých takzvaných zamestnancov zodpovedných za podstupovanie značného rizika, ale len na manažment alebo vrcholový manažment, a nemá za následok automatické zverejňovanie chránených osobných údajov. Článok 450 ods. 1 písm. j) nariadenia CR totiž nestanovuje automatickú povinnosť požadovať také zverejnenie. Členským štátom resp. príslušným orgánom v tomto smere priznáva len právomoc voľnej úvahy. Ako som už uviedol, odôvodnenie 99 nariadenia ukladá členským štátom povinnosť dodržiavať pri posudzovaní žiadostí o poskytnutie takých informácií právne predpisy EÚ v oblasti ochrany údajov. K tomu by som pridal články 7 a 8 Charty vzhľadom na to, že žiadosť o poskytnutie dodatočných informácií podľa článku 450 ods. 1 písm. j) nariadenia CR by nepochybne znamenala vykonávanie práva EÚ v zmysle článku 51 Charty.(37) Na rozdiel od zjavných obáv Spojeného kráľovstva sa preto domnievam, že článok 450 ods. 1 písm. j) nariadenia CR nestanovuje automatickú prednosť cieľa transparentnosti pred ochranou osobných údajov, ktorá by bola v rozpore s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora.

48.      Podľa článku 450 ods. 2 nariadenia CR musia finančné inštitúcie okrem toho dodržiavať požiadavky stanovené v uvedenom článku bez toho, aby bola dotknutá smernica 95/46. Je preto nepochybné, že členské štáty a príslušné orgány nemôžu požadovať zverejnenie informácií v rozpore s právom EÚ v oblasti ochrany údajov.

49.      Je pravda, že pokiaľ členský štát alebo príslušný orgán požiada o zverejnenie informácií, táto požiadavka predstavuje pre dotknutú finančnú inštitúciu zákonnú povinnosť podľa článku 7 písm. c) smernice 95/46. V dôsledku toho je spracovanie predmetných údajov oprávnené. Platí však, že finančná inštitúcia môže, samozrejme, napadnúť zákonnosť každého rozhodnutia, ktorým jej bola uložená taká povinnosť zverejniť informácie, pred príslušným súdnym orgánom rovnako ako v prípade akéhokoľvek iného vnútroštátneho rozhodnutia, ktorým sa vykonáva právo EÚ a ktoré sa dotýka základných práv jednotlivcov.

50.      Z týchto dôvodov sa domnievam, že aj piaty žalobný dôvod treba zamietnuť.

C –    O štvrtom žalobnom dôvode týkajúcom sa otázky, či smernica CRD IV zveruje EBA a Komisii právomoci „ultra vires“

51.      Štvrtý žalobný dôvod pôsobí nejednoznačne, lebo obsahuje nekonzistentnú zmes výhrady voči právomociam priznaným EBA podľa článku 94 ods. 2 a výhrady voči právomociam, ktoré môže vykonávať Komisia. Keďže posledná uvedená výhrada spochybňuje len „šírku“ právomocí priznaných Komisii a neodvoláva sa na právnu náuku vyplývajúcu z rozsudku Meroni(38) ani na nedodržanie parametrov stanovených príslušnými ustanoveniami Zmluvy, konkrétne článkami 290 ZFEÚ a 291 ZFEÚ, domnievam sa, že len výhrada voči právomociam EBA je dostatočne podrobná na to, aby Súdny dvor mohol posúdiť jej súlad so zákonom.

52.      Článok 94 ods. 2 smernice CRD IV stanovuje, že EBA „vypracuje návrh regulačných technických predpisov vzhľadom na spresnenie tried nástrojov, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v písm. l) bode ii) odseku 1 a vzhľadom na kvalitatívne a primerané kvantitatívne kritériá na identifikovanie kategórií zamestnancov, ktorých profesionálne činnosti majú významný vplyv na rizikový profil inštitúcií, ako sa uvádza v článku 92 ods. 2“. V ustanovení je ďalej uvedené, že EBA predloží tento návrh regulačných technických predpisov Komisii do 31. marca 2014 a že na Komisiu sa deleguje právomoc prijať regulačné technické predpisy uvedené v prvom pododseku v súlade s článkami 10 až 14 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa zriaďuje Európsky orgán dohľadu (Európsky orgán pre bankovníctvo) a ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie č. 716/2009/ES a zrušuje rozhodnutie Komisie 2009/78/ES(39) (ďalej len „nariadenie o EBA“).

53.      Spojené kráľovstvo tvrdí, že priznanie týchto právomocí musí byť okrem všeobecných zásad vzťahujúcich sa na priznávanie právomocí Komisii v súlade s článkom 10 ods. 1 druhým pododsekom nariadenia o EBA. Článok 10 ods. 1 druhý pododsek nariadenia o EBA stanovuje, že „regulačné technické predpisy sú technické, nezahŕňajú strategické ani politické rozhodnutia a ich obsah je obmedzený legislatívnymi aktmi, z ktorých vychádzajú“.

54.      Spojené kráľovstvo tvrdí, že článok 94 ods. 2 smernice CRD IV je potrebné zrušiť po prvé preto, že úlohy zverené EBA prekračujú rámec právomocí priznaných podľa nariadenia o EBA najmä vzhľadom na to, že tieto úlohy zahŕňajú prijímanie „strategických alebo politických rozhodnutí“ v rozpore s článkom 10 ods. 1 druhým pododsekom nariadenia o EBA.

55.      Po druhé Spojené kráľovstvo tvrdí, že keďže EBA bol zriadený podľa článku 114 ZFEÚ, nemožno od neho v súlade so zákonom požadovať, aby sa zaoberal otázkami patriacimi do pôsobnosti článku 114 ods. 2 ZFEÚ. Toto ustanovenie okrem iného vylučuje z pôsobnosti článku 114 ods. 1 ZFEÚ ustanovenia, „ktoré sa týkajú práv a záujmov zamestnancov“. Inými slovami, článok 114 ods. 1 ZFEÚ nemôže byť právnym základom takýchto opatrení.

56.      Na úvod chcem poukázať na to, že článok 94 ods. 2 smernice CRD IV v spojení s článkom 10 ods. 1 nariadenia o EBA priznáva Komisii právomoc prijímať delegované akty v zmysle článku 290 ods. 1 ZFEÚ. Delegovaný akt, prostredníctvom ktorého sa prijme regulačný predpis, musí vychádzať z návrhu regulačného technického predpisu vypracovaného zo strany EBA. Článok 94 ods. 2 smernice CRD IV však priznáva EBA nezáväznú rozhodovaciu právomoc. Ďalej chcem pripomenúť, že pokiaľ normotvorca EÚ prizná v legislatívnom akte Komisii právomoc delegovať, od Komisie sa vyžaduje, aby prijala opatrenia, ktoré dopĺňajú alebo menia nepodstatné prvky tohto aktu.(40)

57.      Pokiaľ ide o prvú časť tvrdenia týkajúceho sa nariadenia o EBA, je ťažké pochopiť, ako možno tvrdiť, že normotvorca EÚ konal ultra vires, keď riadnym legislatívnym postupom prijal jedno ustanovenie, v tomto prípade článok 10 nariadenia o EBA, a potom tým istým postupom druhé ustanovenie, v tomto prípade článok 94 ods. 2 smernice CRD IV, napriek tomu, že obsah alebo pôsobnosť prvého ustanovenia je užšia ako v prípade druhého ustanovenia. Skutočnosť, že tieto ustanovenia majú stanoviť určitú úlohu pre agentúru EÚ, na tom nič nemení.

58.      Podľa môjho názoru nariadenie o EBA nemôže spôsobiť neplatnosť nijakého ustanovenia smernice CRD IV, lebo smernica sa môže odchyľovať od nariadenia. Platilo by to aj za predpokladu, že smernica CRD IV by priznala EBA právomoc prijímať záväzné strategické alebo politické rozhodnutia. V takom prípade by priznanie právomocí bolo nepochybne protiústavné v zmysle právnej náuky odvodenej z rozsudku Meroni, nie však v dôsledku článku 10 nariadenia o EBA.(41)

59.      Vo všeobecnosti platí, že taký potenciálny rozpor medzi ustanoveniami dvoch legislatívnych aktov patriacich na rovnakú úroveň hierarchie predpisov, akým je uvádzaný rozpor medzi článkom 94 ods. 2 smernice CRD IV a článkom 10 ods. 1 druhým pododsekom nariadenia o EBA, nezakladá ani neznamená nedostatočnú právomoc normotvorcu, existenciu nejakého ďalšieho dôvodu na zrušenie v zmysle článku 263 ZFEÚ, aj keď môže byť dokladom nízkej kvality legislatívneho procesu. V takej situácii v dôsledku toho nemožno z tohto dôvodu zrušiť ani jedno z protichodných ustanovení. Uplatnením takých zásad, akými sú lex posterior alebo lex specialis, však treba zistiť, ktoré z nich má prednosť, pokiaľ ich nemožno vykladať spôsobom odstraňujúcim potenciálny rozpor. Inými slovami, ani jedno z ustanovení nepredstavuje lex superior vo vzťahu k druhému.

60.      Je to tak aj v prípade, že normotvorca nemal v úmysle prijatím druhého ustanovenia odchýliť sa od prvého, čo, ako uvádza Parlament, Rada a Kom