NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MELCHIOR WATHELET
prednesené 13. septembra 2016 ( 1 )
Vec C‑104/16 P
Rada Európskej únie
proti
Front populaire pour la libération de la saguia‑el‑hamra et du rio de oro [Ľudový front za oslobodenie Saguia‑el‑Hamra a Rio de Oro] (Front Polisario)
„Odvolanie — Dohoda vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom — Vzájomná liberalizácia v oblasti poľnohospodárskych výrobkov, spracovaných poľnohospodárskych výrobkov, rýb a výrobkov rybného hospodárstva“
Obsah
I – Úvod
II – Okolnosti predchádzajúce sporu
III – Žaloba podaná na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
IV – Konanie na Súdnom dvore
V – O prípustnosti odvolania
A – Argumentácia účastníkov konania
B – Posúdenie
VI – O dôvodnosti odvolania
A – V prvom rade
1. O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom sa týka uplatňovania dohody o liberalizácii na Západnú Saharu
a) Argumentácia účastníkov konania
b) Posúdenie
i) Postavenie Západnej Sahary určené článkom 73 Charty Organizácie Spojených národov a jeho dôsledky
ii) Skutočnosť, že Únia a jej členské štáty neuznali zvrchovanosť Marockého kráľovstva nad Západnou Saharou
iii) Ako je to s uplatňovaním de facto na územie Západnej Sahary, ktoré by predstavovalo „neskoršiu prax“?
iv) Relatívny účinok zmlúv (pacta tertiis nec nocent nec prosunt)
B – Subsidiárne
1. O prvom odvolacom dôvode založenom na viacnásobnom nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa spôsobilosti Frontu Polisario byť účastníkom konania na súdoch Únie
a) Argumentácia účastníkov konania
b) Posúdenie
2. O druhom odvolacom dôvode založenom na viacnásobnom nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa aktívnej legitimácie Frontu Polisario
a) O prvej časti v rozsahu, v akom sa týka povahy sporného rozhodnutia
i) Argumentácia účastníkov konania
ii) Posúdenie
b) O druhej časti týkajúcej sa priamej dotknutosti Frontu Polisario
i) Argumentácia účastníkov konania
ii) Posúdenie
– O tom, či neprivilegovaní žalobcovia môžu byť „priamo dotknutí“ rozhodnutiami Rady o uzatvorení medzinárodných dohôd
– O pojmoch priama dotknutosť a priamy účinok
c) O tretej časti týkajúcej sa osobnej dotknutosti Frontu Polisario
i) Argumentácia účastníkov konania
ii) Posúdenie
C – Ešte subsidiárnejšie
1. O treťom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa preskúmania voľnej úvahy, ktorú má Rada v oblasti vonkajších hospodárskych vzťahov, Všeobecným súdom
a) Argumentácia účastníkov konania
b) Posúdenie
2. O štvrtom odvolacom dôvode založenom na tom, že Všeobecný súd rozhodol ultra petita
a) Argumentácia účastníkov konania
b) Posúdenie
3. O piatom odvolacom dôvode založenom na viacnásobnom nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa uplatňovania Charty základných práv Európskej únie a zásady trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi
a) O prvej časti týkajúcej sa povinnosti preskúmať otázku rešpektovania základných práv
i) Argumentácia účastníkov konania
ii) Posúdenie
– O prípustnosti žalobného dôvodu založeného na porušení základných práv, ktorý Front Polisario uviedol v rámci svojej žaloby o neplatnosť
– O výhrade založenej na nesprávnom výklade a uplatnení Charty základných práv
b) O druhej časti týkajúcej sa povinnosti preskúmať otázku súladu dohody o liberalizácii s článkom 73 Charty Organizácie Spojených národov a so zásadou trvalej zvrchovanosti nad prírodnými zdrojmi
i) Argumentácia účastníkov konania
ii) Posúdenie
4. O šiestom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa rozsahu zrušenia sporného rozhodnutia
a) Argumentácia účastníkov konania
b) Posúdenie
VII – O trovách
A – V prvom rade a subsidiárne
B – Ešte subsidiárnejšie
VIII – Návrh
I – Úvod
1.
Rada Európskej únie sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 10. decembra 2015, Front Polisario/Rada (T‑512/12, EU:T:2015:953, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd čiastočne zrušil rozhodnutie Rady 2012/497/EÚ z 8. marca 2012 o uzavretí dohody vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom o recipročných liberalizačných opatreniach pre poľnohospodárske výrobky, spracované poľnohospodárske výrobky, ryby a výrobky rybného hospodárstva a o nahradení protokolov č. 1, 2 a 3 a ich príloh a o zmenách a doplneniach Euro‑stredomorskej dohody o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej ( 2 ) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) „v rozsahu, v akom je v ňom schválené, že uvedená dohoda sa vzťahuje na Západnú Saharu“.
2.
Prejednávaná vec má veľký význam, lebo vyvoláva viaceré zložité otázky. V prvom rade bude mať Súdny dvor príležitosť spresniť, či má organizácia, akou je Ľudový front za oslobodenie Saguia‑el‑Hamra a Rio de Oro (Front Polisario), procesnú spôsobilosť, záujem na konaní a aktívnu legitimáciu na podanie žaloby v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. V tejto súvislosti bude musieť Súdny dvor vyriešiť otázku, či Západná Sahara spadá do územnej pôsobnosti Euro‑stredomorskej dohody o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej, podpísanej v Bruseli 26. februára 1996 a schválenej v mene Európskych spoločenstiev rozhodnutím Rady a Komisie 2000/204/ES, ESUO z 24. januára 2000 ( 3 ) (ďalej len „dohoda o pridružení“) a dohody vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom o recipročných liberalizačných opatreniach pre poľnohospodárske výrobky, spracované poľnohospodárske výrobky, ryby a výrobky rybného hospodárstva a o nahradení protokolov č. 1, 2 a 3 a ich príloh a o zmenách a doplneniach Euro‑stredomorskej dohody o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej, podpísanej v Bruseli 13. decembra 2010 ( 4 ) (ďalej len „dohoda o liberalizácii“).
3.
V druhom rade bude možno potrebné, aby Súdny dvor objasnil mieru súdneho preskúmania vykonávaného súdmi Únie v oblastiach, ako je oblasť vonkajších hospodárskych vzťahov, v ktorej má Rada širokú mieru voľnej úvahy, a tiež zaujal stanovisko ku skutočnostiam, ktoré by Rada mala vziať do úvahy pred schválením medzinárodnej dohody uzavretej s treťou krajinou. V tejto súvislosti by sa mal Súdny dvor zaoberať zložitými otázkami medzinárodného práva verejného týkajúcimi sa postavenia Západnej Sahary a práva jej obyvateľov na sebaurčenie.
4.
Tiež treba mať na zreteli, aký význam má prejednávaná vec pre medzinárodné spoločenstvo a pre budúcnosť marockých a iných investícií v Západnej Sahare. Generálny tajomník Organizácie Spojených národov (OSN) Ban Ki‑moon ju totiž spomenul v oddiele svojej správy z 19. apríla 2016 týkajúcej sa postavenia Západnej Sahary ( 5 ) nazvanom „Ľudské práva“.
II – Okolnosti predchádzajúce sporu
5.
Front Polisario je podľa článku 1 jeho stanov „národnooslobodzovacím hnutím, ktoré je plodom dlhodobého odporu ľudu Sahrawi proti rôznym formám cudzej okupácie“, založeným 10. mája 1973.
6.
Historický a medzinárodný kontext vzniku Západnej Sahary a následný vývoj jej postavenia je opísaný v bodoch 1 až 16 napadnutého rozsudku.
7.
Ako vyplýva z týchto bodov, Západná Sahara je územie v severozápadnej Afrike, ktoré v 19. storočí kolonizovalo Španielske kráľovstvo, neskôr sa stalo španielskou provinciou a následne bolo zapísané do zoznamu nesamosprávnych území v zmysle článku 73 Charty Organizácie Spojených národov, na ktorom je uvedené dodnes ( 6 ).
8.
Dňa 20. decembra 1966 prijalo Valné zhromaždenie OSN rezolúciu č. 2229 (XXI) k otázke Ifni a Španielskej Sahary, ktorou opätovne potvrdilo „nescudziteľné právo ľudu… Španielskej Sahary na sebaurčenie“. Valné zhromaždenie OSN požiadalo Španielske kráľovstvo ako spravujúcu mocnosť, aby „čo najskôr v súlade so želaním pôvodného obyvateľstva Španielskej Sahary a po porade s marockou a mauritánskou vládou a všetkými ďalšími zúčastnenými stranami stanovila podmienky usporiadania referenda, ktoré sa uskutoční pod záštitou [OSN], aby sa pôvodnému obyvateľstvu územia umožnilo slobodne vykonať svoje právo na sebaurčenie“.
9.
Španielske kráľovstvo 20. augusta 1974 informovalo OSN, že plánuje usporiadať pod záštitou OSN referendum v Západnej Sahare.
10.
Dňa 16. októbra 1975 vydal Medzinárodný súdny dvor na základe príslušnej žiadosti Valného zhromaždenia OSN poradné stanovisko týkajúce sa Západnej Sahary (Zbierka MSD 1975, s. 12), v bode 162 ktorého konštatoval:
„Skutočnosti a informácie, ktoré sú Medzinárodnému súdnemu dvoru známe, svedčia o tom, že v čase španielskej kolonizácie existovali spojenecké právne väzby medzi marockým sultánom a niektorými z kmeňov žijúcich na území Západnej Sahary. Tiež svedčia o existencii práv, vrátane určitých práv týkajúcich sa pôdy, ktoré predstavovali právne väzby medzi mauritánskou jednotkou v zmysle, v akom ju chápe Medzinárodný súdny dvor, a územím Západnej Sahary. Naproti tomu, Medzinárodný súdny dvor konštatuje, že skutočnosti a informácie, ktoré sú mu známe, nepreukazujú žiadny vzťah územnej zvrchovanosti medzi územím Západnej Sahary na jednej strane a Marockým kráľovstvom či mauritánskou jednotkou na strane druhej. Medzinárodný súdny dvor teda nezistil existenciu právnych väzieb, ktoré by mohli mať vplyv na uplatňovanie [rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 1514 (XV) zo 14. decembra 1960 o priznaní nezávislosti kolonizovaným krajinám a národom, ďalej len ‚rezolúcia č. 1514 (XV)‘], pokiaľ ide o dekolonizáciu Západnej Sahary a najmä uplatňovanie princípu sebaurčenia na základe slobodného a skutočného vyjadrenia vôle obyvateľov územia.“
11.
Španielske kráľovstvo, Marocké kráľovstvo a Islamská republika Mauritánia podpísali 14. novembra 1975 vyhlásenie, ktoré stanovovalo prenesenie právomoci a zodpovednosti Španielskeho kráľovstva ako spravujúcej mocnosti Západnej Sahary na dočasnú trojstrannú správu.
12.
Počas jesene roku 1975 sa situácia v Západnej Sahare zhoršila. Marocký kráľ Hassan II. v prejave, ktorý predniesol v ten istý deň, keď bolo uverejnené vyššie uvedené stanovisko Medzinárodného súdneho dvora, konštatoval, že „všetci“ uznali, že Západná Sahara patrí Maroku, a Maročanom zostáva iba „obsadiť [svoje] územie“, pričom vyzval k „mierovému pochodu“ do Západnej Sahary za účasti 350000 osôb.
13.
Bezpečnostná rada OSN (ďalej len „Bezpečnostná rada“) vyzvala dotknuté a zúčastnené strany, aby prejavili zdržanlivosť a umiernenosť. Tiež vyjadrila svoju obavu ohľadom závažnosti situácie v regióne tromi rezolúciami o Západnej Sahare, konkrétne rezolúciami č. 377 (1975), 379 (1975) a 380 (1975). V poslednej z týchto rezolúcií vyjadrila poľutovanie nad uskutočnením pochodu vyhláseného marockým kráľom a požiadala Marocké kráľovstvo, aby všetci účastníci uvedeného pochodu okamžite odišli z územia Západnej Sahary.
14.
Španielske kráľovstvo 26. februára 1976 informovalo generálneho tajomníka OSN, že od tohto dňa končí svoju prítomnosť na území Západnej Sahary a má za to, že nenesie akúkoľvek medzinárodnoprávnu zodpovednosť týkajúcu sa správy tohto územia.
15.
Medzitým vypukol ozbrojený konflikt medzi Marockým kráľovstvom, Islamskou republikou Mauritánia a Frontom Polisario.
16.
Dňa 10. augusta 1979 uzavrela Islamská republika Mauritánia dohodu s Frontom Polisario, na základe ktorej sa zriekla akýchkoľvek územných nárokov na Západnú Saharu.
17.
Valné zhromaždenie OSN v rezolúcii č. 34/37 z 21. novembra 1979 k otázke Západnej Sahary znova potvrdilo „nescudziteľné právo ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie a nezávislosť“ a uvítalo mauritánsko‑sahrawskú dohodu podpísanú 10. augusta 1979 v Alžíri medzi Islamskou republikou Mauritánia a Frontom Polisario. Okrem toho vyjadrilo veľké poľutovanie nad „zhoršením situácie, ktoré je spôsobené pokračujúcou okupáciou Západnej Sahary Marokom a rozšírením tejto okupácie na územie, ktoré nedávno opustila Mauritánia“. Valné zhromaždenie OSN požiadalo Marocké kráľovstvo, aby sa tiež zapojilo do mierového procesu, a odporučilo, aby sa na tento účel Front Polisario „ako zástupca ľudu Západnej Sahary v plnom rozsahu podieľal na hľadaní spravodlivého, trvalého a konečného politického riešenia otázky Západnej Sahary“.
18.
Ozbrojený konflikt medzi Frontom Polisario a Marockým kráľovstvom pokračoval až do 30. augusta 1988, keď strany v zásade prijali návrhy na urovnanie konfliktu, ktoré predložil najmä generálny tajomník OSN a podľa ktorých sa konkrétne malo vyhlásiť prímerie a usporiadať referendum o sebaurčení pod kontrolou OSN.
19.
Toto referendum sa dodnes neuskutočnilo.
20.
V súčasnosti je väčšina územia Západnej Sahary pod kontrolou Marockého kráľovstva, ktoré sa domnieva, že má zvrchovanú moc nad územím Západnej Sahary, zatiaľ čo Front Polisario kontroluje menšiu a veľmi málo osídlenú časť na východe tohto územia. Územie kontrolované Frontom Polisario je od územia kontrolovaného Marockým kráľovstvom oddelené pieskovým valom, ktorý postavilo Marocké kráľovstvo a ktorý stráži marocká armáda. Významný počet utečencov pochádzajúcich zo Západnej Sahary žije v táboroch, ktoré spravuje Front Polisario a ktoré sa nachádzajú na alžírskom území pri Západnej Sahare.
III – Žaloba podaná na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
21.
Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 19. novembra 2012 podal Front Polisario žalobu, ktorou sa domáhal, aby Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie a zaviazal Radu na náhradu trov konania.
22.
Front Polisario uviedol na podporu svojich žalobných návrhov jedenásť žalobných dôvodov, ktoré boli založené v prípade prvého žalobného dôvodu na porušení povinnosti odôvodnenia, v prípade druhého žalobného dôvodu na nedodržaní „zásady konzultácie“, v prípade tretieho žalobného dôvodu na porušení základných práv, v prípade štvrtého žalobného dôvodu na „porušení zásady súdržnosti politiky Únie“, v prípade piateho žalobného dôvodu na „porušení základných hodnôt Únie a zásad, ktorými sa riadi jej vonkajšia činnosť“, v prípade šiesteho žalobného dôvodu na „nesplnení cieľa udržateľného rozvoja“, v prípade siedmeho žalobného dôvodu na „porušení zásad a cieľov vonkajšej činnosti Únie v oblasti rozvojovej spolupráce“, v prípade ôsmeho žalobného dôvodu na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, v prípade deviateho žalobného dôvodu na „nesúlade sporného rozhodnutia s viacerými dohodami uzavretými Úniou“, v prípade desiateho žalobného dôvodu na porušení všeobecného medzinárodného práva a v prípade jedenásteho žalobného dôvodu na porušení „právnej úpravy medzinárodnej zodpovednosti Únie“.
23.
Rada vo svojom vyjadrení k žalobe navrhla, aby ju Všeobecný súd zamietol ako neprípustnú, resp. nedôvodnú, a zaviazal Front Polisario na náhradu trov konania.
24.
Uznesením predsedu ôsmej komory Všeobecného súdu zo 6. novembra 2013 bol Európskej komisii povolený vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi na podporu návrhov Rady.
25.
Všeobecný súd v napadnutom rozsudku v prvom rade preskúmal tvrdenia Rady a Komisie, podľa ktorých treba žalobu zamietnuť ako neprípustnú z dôvodu, že jednak Front Polisario nepreukázal, že má právnu subjektivitu ani že je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, a jednak sporné rozhodnutie sa ho priamo ani osobne netýkalo. Všeobecný súd zamietol tieto dva dôvody neprípustnosti v bodoch 34 až 60 a 61 až 114 napadnutého rozsudku.
26.
V druhom rade Všeobecný súd analyzoval žalobné dôvody týkajúce sa zrušenia, ktoré Front Polisario uviedol na podporu svojich žalobných návrhov, pričom predovšetkým uviedol, že Front Polisario sa v podstate „dovoláva protiprávnosti [sporného] rozhodnutia z dôvodu, že je v rozpore s právom Únie, ako aj s medzinárodným právom“ ( 7 ). Všeobecný súd ďalej uviedol, že „v rámci všetkých žalobných dôvodov v skutočnosti vzniká otázka, či existuje alebo neexistuje absolútny zákaz uzatvoriť v mene Únie medzinárodnú dohodu, ktorá by sa mohla vzťahovať na územie v skutočnosti kontrolované tretím štátom, avšak bez toho, aby Únia a jej členské štáty, alebo všeobecne všetky štáty, uznali zvrchovanosť tohto štátu nad týmto územím (ďalej len ‚sporné územie‘), a prípadne aj otázka, či majú inštitúcie Únie v tomto ohľade voľnú úvahu, aké sú hranice tejto úvahy a podmienky jej vykonávania“ ( 8 ).
27.
Všeobecný súd následne preskúmal každý z jedenástich žalobných dôvodov týkajúcich sa zrušenia, ktoré uviedol Front Polisario, a v bodoch 127, 139, 148, 158, 167, 172, 175, 178, 199, 211 a 214 napadnutého rozsudku zamietol každý z nich ako nedôvodný, resp. v jednom prípade ako neprípustný.
28.
V rámci tohto skúmania najmä konštatoval, že na základe žiadneho z tvrdení uvedených Frontom Polisario nemožno „konštatovať, že právo Únie alebo medzinárodné právo absolútne zakazujú, aby sa s tretím štátom uzavrela dohoda, ktorá by sa mohla vzťahovať na sporné územie“ ( 9 ).
29.
Všeobecný súd zároveň odložil na neskôr preskúmanie súboru tvrdení uvedených Frontom Polisario na podporu jeho prvého, tretieho, piateho, šiesteho, deviateho a desiateho žalobného dôvodu, ktoré podľa neho v podstate súviseli so subsidiárnou otázkou, za akých podmienok môžu inštitúcie Únie schváliť uzatvorenie dohody, ktorá by sa mohla vzťahovať na sporné územie. ( 10 )
30.
Všeobecný súd napokon preskúmal túto otázku v bodoch 223 až 247 napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti v podstate konštatoval, že hoci má Rada v rámci vedenia vonkajších vzťahov Únie širokú mieru voľnej úvahy, v prípade, ak zamýšľa schváliť medzinárodnú dohodu, ktorá sa vzťahuje na sporné územie a ktorá má uľahčiť dovoz výrobkov pochádzajúcich z tohto územia do Únie, má povinnosť najprv preskúmať všetky relevantné okolnosti daného prípadu, a najmä sa presvedčiť, že výroba týchto výrobkov nie je na úkor obyvateľov uvedeného územia a nespôsobuje porušovanie ich základných práv. Všeobecný súd tiež poukázal na to, že v danom prípade Rada nedodržala túto povinnosť.
31.
Na základe týchto úvah Všeobecný súd v bode 247 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že „Rada porušila svoju povinnosť preskúmať pred prijatím [sporného] rozhodnutia všetky okolnosti daného prípadu“, a v dôsledku toho zrušil toto rozhodnutie „v rozsahu, v akom je v ňom schválené, že dohoda [o liberalizácii] sa vzťahuje na Západnú Saharu“.
IV – Konanie na Súdnom dvore
32.
Rada svojím odvolaním doručeným Súdnemu dvoru 19. februára 2016 navrhuje, aby Súdny dvor:
—
zrušil napadnutý rozsudok,
—
s konečnou platnosťou rozhodol o veci tak, že zamietne žalobu, a
—
zaviazal Front Polisario na náhradu trov konania, ktoré vznikli Rade tak v konaní na prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní.
33.
Front Polisario vo svojom vyjadrení k odvolaniu podanom na Súdnom dvore 9. mája 2016 navrhuje, aby Súdny dvor:
—
zamietol odvolanie ako neprípustné,
—
subsidiárne zamietol odvolanie ako nedôvodné,
—
ešte subsidiárnejšie v prípade, ak by Súdny dvor vyhovel odvolacím návrhom Rady v rozsahu, v akom smerujú k zrušeniu napadnutého rozsudku, s konečnou platnosťou rozhodol o veci tak, že zruší sporné rozhodnutie na základe žalobných dôvodov, ktoré Všeobecný súd zamietol, a
—
zaviazal Radu na náhradu trov konania, ktoré vznikli Frontu Polisario tak v konaní na prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní.
34.
Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu podanom na Súdnom dvore 3. mája 2016 navrhuje, aby Súdny dvor vyhovel odvolaniu.
35.
Rada samostatným podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora pri podaní odvolania požiadala o prejednanie veci v skrátenom konaní upravenom v článku 133 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
36.
Uznesením zo 7. apríla 2016 predseda Súdneho dvora vyhovel tejto žiadosti.
37.
Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora z 2., 13., 18. a 24. mája 2016 bol Belgickému kráľovstvu, Spolkovej republike Nemecko, Španielskemu kráľovstvu, Francúzskej republike a Portugalskej republike povolený vstup do konania ako vedľajším účastníkom na podporu návrhov Rady. Spolková republika Nemecko však nepredložila vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania ani sa nezúčastnila na pojednávaní.
38.
Uznesením predsedu Súdneho dvora z 9. júna 2016 bol Marockej konfederácii pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka (Confédération marocaine de l’agriculture et du développement rural – Comader) povolený vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi na podporu návrhov Rady.
39.
Dňa 19. júla 2016 sa konalo pojednávanie, na ktorom Rada, Comader, Španielske kráľovstvo, Francúzska republika, Portugalská republika, Front Polisario a Komisia predniesli ústne pripomienky.
V – O prípustnosti odvolania
A – Argumentácia účastníkov konania
40.
Front Polisario spochybňuje prípustnosť odvolania, pričom tvrdí, že Rada nemá právny záujem na jeho podaní. V tejto súvislosti v prvom rade poukazuje na to, že napadnutým rozsudkom bolo sporné rozhodnutie zrušené len „v rozsahu, v akom je v ňom schválené, že [dohoda o liberalizácii] sa vzťahuje na Západnú Saharu“. V druhom rade tvrdí, že Marocké kráľovstvo ani Únia nemajú právomoc uzatvoriť dohodu, ktorá by sa vzťahovala na Západnú Saharu. Z toho vyvodzuje záver, že Rada nemôže mať nijaký prospech z prípadného opätovného začlenenia Západnej Sahary do pôsobnosti dohody o liberalizácii.
41.
Rada a Komisia spochybňujú dôvodnosť tejto argumentácie, pričom v prvom rade uvádzajú, že inštitúcie Únie môžu podať odvolanie bez toho, aby museli preukázať záujem na konaní, a subsidiárne uvádzajú, že táto podmienka je v prejednávanom prípade splnená. Okrem toho Rada tvrdí, že argumentácia Frontu Polisario týkajúca sa neprípustnosti odvolania je sama osebe neprípustná z dôvodu, že zodpovedá návrhu na zmenu bodu 220 napadnutého rozsudku, a že podľa článku 174 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora nemá miesto vo vyjadrení k odvolaniu.
B – Posúdenie
42.
Podľa článku 56 druhého pododseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie „odvolanie môže podať každá strana, ktorá so svojimi podaniami nebola úspešná vôbec alebo len čiastočne“.
43.
Tak je to zjavne v prípade Rady, ktorá v konaní na Všeobecnom súde tvrdila, že žaloba Frontu Polisario je neprípustná, resp. nedôvodná.
44.
Keďže Všeobecný súd zamietol tvrdenia Rady týkajúce sa prípustnosti žaloby Frontu Polisario a čiastočne zrušil sporné rozhodnutie, Rada čiastočne nebola úspešná so svojimi podaniami. Má teda právo podať odvolanie proti napadnutému rozsudku.
45.
V každom prípade, ako Súdny dvor rozhodol v kontexte iných sporov, než sú spory medzi Úniou a jej zamestnancami, inštitúcie Únie nemusia preukázať žiaden záujem, aby mohli podať odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu ( 11 ), s výnimkou prípadov, keď sa domáhajú nahradenia odôvodnenia ( 12 ).
46.
Je pravda, že Súdny dvor v bode 46 rozsudku z 19. júla 2012, Rada/Zhejiang Xinan Chemical Industrial Group (C‑337/09 P, EU:C:2012:471), rozhodol, že „môže vyhlásiť odvolanie za neprípustné, pokiaľ na základe skutočnosti, ktorá nastala po vydaní rozsudku Všeobecného súdu, už nemá tento rozsudok škodlivý účinok na subjekt, ktorý podal odvolanie[, v tomto prípade na Radu]“.
47.
Front Polisario však neuvádza nijakú skutočnosť, ktorá nastala po vydaní napadnutého rozsudku a ktorá ho zbavila jeho škodlivého charakteru. Zdá sa, že jednoducho tvrdí, že výrok napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa sporné rozhodnutie zrušuje „v rozsahu, v akom je v ňom schválené, že [dohoda o liberalizácii] sa vzťahuje na Západnú Saharu“, neodporuje jeho tvrdeniu, že inštitúcie Únie ani Marocké kráľovstvo nemajú právomoc uzatvoriť dohodu, ktorá by sa vzťahovala na Západnú Saharu ( 13 ).
48.
Hoci táto argumentácia vôbec nespochybňuje bod 220 napadnutého rozsudku ( 14 ) (čo by navyše nebolo možné mimo vzájomného odvolania), nemôže odôvodniť námietku neprípustnosti, ktorú uplatnil Frontu Polisario. Námietku neprípustnosti, ktorú uplatnil Front Polisario, teda treba zamietnuť.
VI – O dôvodnosti odvolania
A – V prvom rade
49.
Keďže podstatou problému je otázka, či sa dohoda o liberalizácii vzťahuje na Západnú Saharu, najprv sa budem zaoberať prvou časťou druhého odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom sa týka uplatňovania uvedenej dohody. Ak bude totiž odpoveď na túto otázku záporná, bude potrebné zrušiť rozsudok Všeobecného súdu, ktorý by sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže by vychádzal z opačného predpokladu, a vyhlásiť žalobu Frontu Polisario za neprípustnú pre nedostatok záujmu na konaní a aktívnej legitimácie.
1. O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom sa týka uplatňovania dohody o liberalizácii na Západnú Saharu
a) Argumentácia účastníkov konania
50.
Rada poukazuje na to, že Všeobecný súd na účely rozhodnutia o aktívnej legitimácii Frontu Polisario najprv v bodoch 73 až 103 napadnutého rozsudku preskúmal otázku, či sa dohoda o liberalizácii uplatňuje alebo neuplatňuje na Západnú Saharu. Rada sa domnieva, že Všeobecný súd v bode 73 napadnutého rozsudku vykonal toto preskúmanie na základe predpokladu, že kladná odpoveď na takú otázku má automaticky za následok, že Front Polisario by mohol byť priamo a osobne dotknutý sporným rozhodnutím. Rada ďalej uvádza, že tento predpoklad je z právneho hľadiska nesprávny, keďže sporné rozhodnutie nemôže zakladať práva a povinnosti, ktorých dosah by prekračoval územnú pôsobnosť Zmlúv, a teda nemá nijaký právny účinok na území Západnej Sahary.
51.
Komisia zastáva názor, že skutočnosť, že dohoda o liberalizácii sa de facto uplatňuje na Západnú Saharu ( 15 ), neumožňuje konštatovať, že existuje „neskorši[a] prax“ v zmysle článku 31 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 ( 16 ) (ďalej len „Viedenský dohovor“), ktorá by odôvodňovala výklad článku 94 dohody o pridružení v tom zmysle, že má za následok, že sa táto dohoda, ako aj dohoda o liberalizácii vzťahujú na územie Západnej Sahary.
52.
Podľa Komisie by navyše odporovalo zásade relatívneho účinku zmlúv (pacta tertiis nec nocent nec prosunt) zakotvenej v článku 34 Viedenského dohovoru, právu ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie a neexistencii výslovného rozšírenia pôsobnosti uvedených dohôd na Západnú Saharu, ak by sa konštatovalo, že tieto dohody sa vzťahujú na Západnú Saharu.
53.
Front Polisario v tejto súvislosti poznamenáva, že Všeobecný súd nepreskúmal otázku uplatňovania dohody o liberalizácii na Západnú Saharu s cieľom vyvodiť akúkoľvek domnienku, pokiaľ ide o prípustnosť žaloby, ale s cieľom určiť skutkový a právny kontext, v ktorom treba posúdiť jeho aktívnu legitimáciu. Rada a Komisia totiž dlho tvrdili, že táto dohoda sa nevzťahuje na uvedené územie, a až neskôr uznali, že sa skutočne uplatňuje na výrobky, ktoré z neho pochádzajú. Práve to je pritom jednou zo skutočností, ktoré odlišujú uvedenú dohodu od dvoch porovnateľných dohôd, ktoré Marocké kráľovstvo uzavrelo na jednej strane so Spojenými štátmi americkými a na druhej strane s členskými štátmi Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO).
b) Posúdenie
54.
Otázka územnej pôsobnosti dohody o liberalizácii (ktorá závisí od územnej pôsobnosti dohody o pridružení, ktorá ňou bola zmenená a doplnená) má v prejednávanej veci prvoradý význam, lebo ovplyvňuje celú žalobu o neplatnosť, ktorú podal Front Polisario, vrátane vecných otázok ( 17 ), a nielen otázku jeho aktívnej legitimácie (a záujmu na konaní).
55.
V tejto súvislosti Rada tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bode 73 napadnutého rozsudku rozhodol, že preskúma, či Front Polisario môže byť priamo a osobne dotknutý sporným rozhodnutím, podľa toho, či sa dohoda o liberalizácii uplatňuje alebo neuplatňuje na Západnú Saharu, „[urobil] z uplatňovania dohody uzatvorenej na základe [sporného] rozhodnutia v tomto prípade na územie mimo Únie predpoklad toho, aby bol [Front Polisario] osobne a priamo dotknutý uvedeným rozhodnutím“ ( 18 ). Podľa Rady to odporuje bodom 90, 91 a 94 uznesenia z 3. júla 2007, Commune de Champagne a i./Rada a Komisia (T‑212/02, EU:T:2007:194), v ktorých Súd prvého stupňa rozhodol, že rozhodnutie o schválení medzinárodnej dohody môže spôsobovať účinky len na území Únie.
56.
Podľa môjho názoru treba zamietnuť toto tvrdenie z jednoduchého dôvodu, že vo veci, v ktorej bolo vydané uznesenie z 3. júla 2007, Commune de Champagne a i./Rada a Komisia (T‑212/02, EU:T:2007:194), nebol spochybnený rozsah územnej pôsobnosti dohody, o ktorú išlo v tejto veci. Súd prvého stupňa teda len preskúmal, či rozhodnutie o schválení tejto dohody obsahuje „záväzné právne účinky týkajúce sa svojou povahou záujmov žalobcov tak, že konkrétnym spôsobom mení ich právne postavenie“ ( 19 ).
57.
Aj keď sa zdá, že Súd prvého stupňa v tomto uznesení zlúčil pojmy napadnuteľný akt a aktívna legitimácia, faktom zostáva, že v prejednávanej veci by Všeobecný súd nemohol rozhodnúť o priamej a osobnej dotknutosti Frontu Polisario bez toho, aby najprv rozhodol, či Západná Sahara patrí alebo nepatrí do územnej pôsobnosti dohody o pridružení a dohody o liberalizácii. Je celkom zrejmé, že ak by Západná Sahara nepatrila do územnej pôsobnosti uvedených dohôd, priama a osobná dotknutosť Frontu Polisario by bola vylúčená, keďže všetky jeho tvrdenia v prejednávanom prípade sú založené na uplatňovaní týchto dohôd.
58.
Preto treba preskúmať tvrdenia Komisie, podľa ktorých sporným rozhodnutím zjavne nebolo zmenené právne postavenie Frontu Polisario, lebo dohoda o pridružení, a teda ani dohoda o liberalizácii sa nevzťahovali na Západnú Saharu. Komisia sa teda domnieva, že Všeobecný súd v bodoch 88 až 104 napadnutého rozsudku podal nesprávny výklad článku 94 dohody o pridružení. ( 20 )
59.
Na úvod je potrebné spresniť, že nie je potrebné zaujať stanovisko k otázke, či Marocké kráľovstvo môže uzatvoriť medzinárodnú dohodu uplatniteľnú na Západnú Saharu bez toho, aby porušilo medzinárodné právo, čo podľa môjho názoru nie je jednoznačne preukázané ( 21 ) a Front Polisario to navyše dôrazne popiera.
60.
Pre potreby prejednávanej veci totiž stačí odpovedať na odlišnú otázku, či sa predmetné dohody vzťahujú na Západnú Saharu na základe článku 94 dohody o pridružení, ktorý stanovuje, že „[dohoda o pridružení] sa uplatňuje jednak [na územie Únie] a jednak na územie Marockého kráľovstva“ [neoficiálny preklad] ( 22 ).
61.
V tejto súvislosti poukazujem na to, že slovné spojenie „územie Marockého kráľovstva“ nie je vymedzené v predmetných dohodách.
62.
V tejto súvislosti článok 29 Viedenského dohovoru stanovuje, že „pokiaľ zo zmluvy nevyplýva alebo nie je inak zjavný iný úmysel, zaväzuje zmluva každú zmluvnú stranu pre celé jej územie“ ( 23 ).
63.
Existujú dva rôzne názory na túto otázku.
64.
Na jednej strane Front Polisario a Komisia napriek odlišným odôvodneniam, ktoré uvádzajú, zastávajú názor, že Západná Sahara je nesamosprávnym územím v zmysle článku 73 Charty Organizácie Spojených národov a že ako taká nemôže byť súčasťou územia Marockého kráľovstva v zmysle článku 94 dohody o pridružení. Front Polisario ani Komisia neuznávajú zvrchovanosť Marockého kráľovstva nad Západnou Saharou.
65.
Hoci Komisia uznáva, že dohoda o pridružení a dohoda o liberalizácii sa uplatňovali na výrobky pochádzajúce zo Západnej Sahary, na pojednávaní zdôraznila, že išlo len o tolerovanie, ktoré nenapadla, čo mohla urobiť na základe článku 86 dohody o pridružení, pričom dodala, že skutočnosť, že nevyužila tento článok, nie je dôkazom o akceptácii tohto uplatňovania.
66.
Na druhej strane Rada a Marocké kráľovstvo sa domnievajú, že dohoda o liberalizácii sa vzťahuje na Západnú Saharu, ale z iných dôvodov. Ako uvádza Všeobecný súd v bode 100 napadnutého rozsudku, podľa „názoru [Marockého kráľovstva] je Západná Sahara neoddeliteľnou súčasťou jeho územia“.
67.
Rada počas celého konania na Súdnom dvore a na pojednávaní uvádzala odlišné, či dokonca protichodné názory. Na tomto mieste citujem poslednú verziu jej výkladu pôsobnosti predmetných dohôd, ktorý Rada podala vo svojej replike na pojednávaní. Podľa tohto názoru „Rada konkludentne neakceptovala výklad [Marockého kráľovstva], podľa ktorého sa dohoda [o liberalizácii] vzťahuje na Západnú Saharu ako súčasť jeho územia, čo by mohlo predstavovať dôkaz o nepriamom uznaní [jeho zvrchovanosti]. Konkludentne akceptovala, že dohoda [o liberalizácii] sa vzťahovala aj… na nesamosprávne územie, ktoré spravuje Marocké kráľovstvo, čo neznamená uznanie, odsúhlasenie ani akceptáciu. Marocké kráľovstvo a Únia si uvedomujú, že ich výklad je odlišný. ‚They agree to disagree‘. Zhodujú sa na tom, že Únia pripúšťa uplatňovanie dohody na území Západnej Sahary a [Marocké kráľovstvo] z tohto nevyvodzuje dôvod na podporu svojho nároku na zvrchovanosť“. Názor Rady možno stručne zhrnúť tak, že ide o „uplatňovanie bez uznania“, pričom Rada dodáva, že „v čase uzatvorenia dohody… medzi [jej] členmi… nebolo pochýb o tom, že [Marocké kráľovstvo považovalo Západnú Saharu za súčasť svojho územia]“. Podľa Rady však očakávanie, že dohoda sa uplatní na Západnú Saharu, neznamená, že zaujala stanovisko k otázke zvrchovanosti nad územím Západnej Sahary.
68.
Ak vychádzam len z článku 94 dohody o pridružení, Západná Sahara podľa môjho názoru nie je súčasťou územia Marockého kráľovstva v zmysle tohto článku, a to z nasledujúcich dôvodov.
i) Postavenie Západnej Sahary určené článkom 73 Charty Organizácie Spojených národov a jeho dôsledky
69.
Je pravda, že – ako Súdny dvor rozhodol v bode 46 rozsudku z 5. júla 1994, Anastasiou a i. (C‑432/92, EU:C:1994:277), v súvislosti s dohodou o pridružení medzi Úniou a Cyperskou republikou ( 24 ) – „[Únia] musí brať pri výklade a uplatňovaní dohody osobitný ohľad na druhého účastníka dohody“.
70.
To však neznamená, že Únia musí akceptovať akýkoľvek názor druhého účastníka dohody o pridružení na výklad a uplatňovanie tejto dohody, najmä ak tento účastník zastáva názory, ktoré medzinárodné spoločenstvo a Únia nikdy neakceptovali.
71.
Keďže Západná Sahara je od roku 1963 zapísaná na zozname nesamosprávnych území v zmysle článku 73 Charty Organizácie Spojených národov ( 25 ), ktorý vedie OSN, z tohto dôvodu sa na ňu vzťahuje rezolúcia č. 1514 (XV) o priznaní nezávislosti kolonizovaným krajinám a národom ( 26 ), ako Medzinárodný súdny dvor rozhodol v bode 162 svojho poradného stanoviska z 16. októbra 1975 o Západnej Sahare ( 27 ).
72.
V tomto zmysle nesúhlasím s názorom Všeobecného súdu vyjadreným v bode 56 napadnutého rozsudku, ktorý Rada citovala na pojednávaní, podľa ktorého „Západná Sahara je územie, ktorého medzinárodné postavenie v súčasnosti nie je určené“ ( 28 ). To, čo v súčasnosti nie je určené, nie je postavenie Západnej Sahary, ale jej budúcnosť.
73.
Nesúhlasím ani s označením Západnej Sahary ako „sporného územia“, ktoré Všeobecný súd použil v bodoch 117, 141, 142, 165, 198, 205, 210, 211, 215, 217, 220, 222, 223 a 227 napadnutého rozsudku.
74.
Na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 6. júla 1995, Odigitria/Rada a Komisia (T‑572/93, EU:T:1995:131) ( 29 ), v ktorom bol vo francúzštine použitý výraz „zone litigieuse“, ale v angličtine „zone in dispute“ (čo by mohlo vysvetliť posun terminológie, ktorú Všeobecný súd použil v prejednávanej veci), tu nejde o spor týkajúci sa vytýčenia hraníc, ale o určenie dôsledkov, ktoré treba vyvodiť z postavenia Západnej Sahary ako nesamosprávneho územia v zmysle článku 73 Charty Organizácie Spojených národov. ( 30 )
75.
Západná Sahara má z tohto dôvodu podľa uvedenej charty „samostatné postavenie odlišné od postavenia územia štátu, ktorý [ju] spravuje… kým ľud… nesamosprávneho územia nevykoná svoje právo na sebaurčenie podľa Charty, presnejšie podľa jej cieľov a zásad“ ( 31 ).
76.
Ako teda Komisia uviedla v konaní na Všeobecnom súde, ( 32 ) Západná Sahara nemôže patriť do územnej pôsobnosti predmetných dohôd, pokiaľ neexistuje výslovné ustanovenie o rozšírení pôsobnosti, pričom v prejednávanom prípade také ustanovenie chýba. ( 33 )
77.
V tomto smere má osobitný význam prax štátov, ktoré majú alebo preberajú zodpovednosť za správu nesamosprávnych území, lebo sú to jediné štáty, ktoré môžu vytvoriť takú prax. ( 34 )
78.
V tejto súvislosti má osobitný význam prax Spojených štátov amerických, Nového Zélandu, Francúzskej republiky a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, lebo tieto štyri štáty ( 35 ) sú uvedené na zozname spravujúcich mocností, ktorý vedie OSN, ( 36 ) a spravujú šestnásť zo sedemnástich nesamosprávnych území uvedených na zozname pripojenom k citovanej správe generálneho tajomníka OSN. ( 37 )
79.
Podľa praxe Spojených štátov amerických, Nového Zélandu a Spojeného kráľovstva, ( 38 ) ktoré tvoria väčšinu spravujúcich mocností a ktoré spravujú väčšinu nesamosprávnych území, je uplatňovanie akýchkoľvek zmlúv alebo dohôd na nesamosprávne územia podmienené výslovným ustanovením o rozšírení pôsobnosti prijatým pri ich ratifikácii. ( 39 )
80.
Vzhľadom na to, že Únia považuje Západnú Saharu za nesamosprávne územie, v dohode o pridružení a dohode o liberalizácii nebolo uvedené a pri ich ratifikácii Marockým kráľovstvom nebolo prijaté nijaké výslovné ustanovenie o rozšírení ich pôsobnosti na Západnú Saharu.
81.
Okrem toho môj názor potvrdzuje stanovisko Spojených štátov amerických, Islandskej republiky, Nórskeho kráľovstva a Švajčiarskej konfederácie, ktorí sa tiež domnievajú, že Západná Sahara nepatrí do územnej pôsobnosti dohôd o voľnom obchode, ktoré uzavreli s Marockým kráľovstvom, ( 40 ) aj keď tieto dohody, tak ako dohoda o pridružení, výslovne nevylučujú Západnú Saharu zo svojej územnej pôsobnosti ( 41 ).
82.
Z vyššie uvedeného vyvodzujem, že Západná Sahara nemôže byť súčasťou územia Marockého kráľovstva v zmysle článku 94 dohody o pridružení. Dohoda o pridružení a dohoda o liberalizácii sa teda na ňu nevzťahujú.
ii) Skutočnosť, že Únia a jej členské štáty neuznali zvrchovanosť Marockého kráľovstva nad Západnou Saharou
83.
Ako Rada a Komisia uviedli v konaní na Všeobecnom súde ( 42 ) a ako tvrdia v konaní na Súdnom dvore, Únia a jej členské štáty nikdy neuznali, že Západná Sahara je súčasťou územia Marockého kráľovstva alebo že Marocké kráľovstvo má nad ňou zvrchovanosť.
84.
Rada navyše vôbec nevysvetlila, ako by z právneho hľadiska bolo možné uplatňovať na určitom území dohodu uzatvorenú s určitou krajinou bez uznania akejkoľvek právomoci alebo právnej moci tejto krajiny nad týmto územím, pričom sa ani len neodvolala na články 34 až 36 Viedenského dohovoru a nepreukázala ich uplatnenie na konkrétny prípad.
85.
Naopak, zastávam názor, že uplatniteľnosť v každom prípade nevyhnutne znamená uznanie.
86.
Okrem toho nemôžem akceptovať názor Rady týkajúci sa „uplatňovania bez uznania“, ktorý je pokusom o zosúladenie uplatniteľnosti alebo uplatňovania predmetných dohôd na Západnú Saharu s vôľou nezaujať nijaké stanovisko k akémukoľvek uznaniu skutočnosti, že Západná Sahara je súčasťou Marockého kráľovstva, Úniou a členskými štátmi. Toto neuznanie určite a definitívne vylučuje možnosť, že Únia mala pri dojednávaní dohody o pridružení a dohody o liberalizácii v úmysle dosiahnuť, aby sa tieto dohody vzťahovali na Západnú Saharu.
iii) Ako je to s uplatňovaním de facto na územie Západnej Sahary, ktoré by predstavovalo „neskoršiu prax“?
87.
V konaní na Všeobecnom súde Front Polisario poukázal na existenciu praxe, podľa ktorej sa dohoda o pridružení a dohoda o liberalizácii de facto uplatňovali na územie Západnej Sahary, čo Rada a Komisia potvrdili na pojednávaní na Všeobecnom súde ( 43 ) a zopakovali v konaní na Súdnom dvore ( 44 ).
88.
Domnievam sa, že sa tým nemôže rozšíriť pôsobnosť uvedených dohôd na Západnú Saharu, ako to Všeobecný súd uznal v bode 103 napadnutého rozsudku.
89.
Je pravda, že „neskoršiu prax“ v zmysle článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru ( 45 ) síce možno zohľadniť ako doplňujúci dôkaz o tom, aký význam sa má pripísať zneniu dohody s prihliadnutím na jej predmet a účel, no táto prax nie je sama osebe rozhodujúca. ( 46 )
90.
Ako tvrdí Komisia, okolnosti týkajúce sa praxe dodržiavanej Úniou a Marockým kráľovstvom v súvislosti s uplatňovaním predmetných dohôd na Západnú Saharu, ktoré Všeobecný súd preskúmal v bodoch 78 až 87 napadnutého rozsudku, neznamenajú, že ide o „neskoršiu prax“ v zmysle článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru. ( 47 )
91.
V tejto súvislosti nesúhlasím s výkladom medzinárodného práva, ktorý podal Súdny dvor vo svojom rozsudku z 11. marca 2015, Oberto a O’Leary (C‑464/13 a C‑465/13, EU:C:2015:163), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že „ako vyplýva z judikatúry Medzinárodného súdneho dvora, neskoršia prax pri vykonávaní zmluvy môže mať prednosť pred jasnými pojmami tejto zmluvy, ak táto prax vyjadruje dohodu zmluvných strán [MSD, vec týkajúca sa kostola v Préah Vihéar (Kambodža v. Thajsko), rozsudok z 15. júna 1962, Zbierka 1962, s. 6]“ ( 48 ).
92.
Predovšetkým poukazujem na to, že rozsudok Medzinárodného súdneho dvora vo veci týkajúcej sa chrámu Preah Vihear bol vydaný pred uzatvorením Viedenského dohovoru, ktorý bol podpísaný v roku 1969. Nemohol sa teda priamo týkať výkladu článku 31 ods. 3 písm. b) tohto dohovoru, keďže toto ustanovenie v tom čase neexistovalo.
93.
Ďalej zastávam názor, že Medzinárodný súdny dvor nikde v tomto rozsudku výslovne ani implicitne nekonštatoval, že neskoršia prax pri vykonávaní zmluvy môže mať prednosť pred jasnými pojmami tejto zmluvy.
94.
Napokon, pokiaľ toto ustanovenie vyjadruje pravidlo obyčajového medzinárodného práva, je potrebné poznamenať, že Medzinárodný súdny dvor nekonštatoval, že neskoršia prax môže mať prednosť pred jasnými pojmami zmluvy, ak táto prax vyjadruje dohodu zmluvných strán.
95.
Naopak, uvedený rozsudok je jedným z hlavných rozsudkov Medzinárodného súdneho dvora týkajúcich sa pojmov estoppel alebo súhlas v medzinárodnom práve ( 49 ), ktoré sú úplne odlišné od pojmu „neskoršia prax“.
96.
Podľa môjho názoru nie je možné, aby „neskoršia prax“ odporujúca obvyklému významu pojmov dohody mala prednosť pred týmito pojmami, ibaže predstavuje prax, ktorú účastníci dohody poznajú a akceptujú a ktorá je dostatočne rozšírená a uplatňuje sa dostatočne dlho na to, aby mohla sama osebe predstavovať novú dohodu. Listiny založené v spise týkajúcom sa prejednávanej veci, ktoré Všeobecný súd preskúmal v bodoch 78 až 87 napadnutého rozsudku, pritom nepostačujú na preukázanie takej praxe.
97.
V prvom rade odpoveď vysokej predstaviteľky Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, podpredsedníčky Komisie Catherine Ashtonovej, v mene Komisie na písomné otázky položené poslancami Parlamentu s označením E‑001004/11, P‑001023/11 a E‑002315/11 (Ú. v. EÚ C 286 E, 2011, s. 1), citovaná v bode 78 napadnutého rozsudku ako vyhlásenie nepredstavuje prax na účely vykonávania dohody o pridružení a dohody o liberalizácii. Okrem toho na pojednávaní Rada nepodporila názor vyjadrený v tejto odpovedi, že Marocké kráľovstvo bolo mocnosťou, ktorá de facto spravovala Západnú Saharu.
98.
V druhom rade návštevy Západnej Sahary, ktoré uskutočnil Potravinový a veterinárny úrad Komisie (PVÚ) a ktoré Všeobecný súd spomenul v bode 79 napadnutého rozsudku, tiež nepredstavujú vykonávanie predmetných dohôd, lebo v nich nie sú upravené a podľa Komisie ich nemožno zohľadniť ako výkladovú indíciu, lebo sa týkajú všetkých výrobkov, ktoré vstupujú na územie Únie, bez ohľadu na to, aký colný režim sa na ne vzťahuje.
99.
V treťom rade skutočnosť, že 140 marockých vývozcov schválených Komisiou na základe dohody o pridružení sa usadilo v Západnej Sahare, ktorú Všeobecný súd spomenul v bode 80 napadnutého rozsudku, tiež nepredstavuje vykonávanie predmetných dohôd, a to tým skôr, že títo vývozcovia sú usadení aj v Maroku, čo Únia a jej členské štáty uznali, a z tohto dôvodu majú právo dovolávať sa predmetných dohôd.
100.
Napokon, hoci Rada a Komisia uviedli – ako Všeobecný súd poznamenal v bode 87 napadnutého rozsudku –, že dohoda o liberalizácii sa de facto uplatňovala na Západnú Saharu, rozsah a dĺžka jej uplatňovania nie sú známe. Na to, aby išlo o „neskoršiu prax“ v zmysle článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru, je pritom „nevyhnutné, aby existovala nesporná zhoda medzi stanoviskami strán a aby tieto stanoviská mohli určiť význam niektorého ustanovenia zmluvy“ ( 50 ). V prejednávanom prípade taká zhoda neexistuje, lebo – ako Všeobecný súd uviedol v bode 100 napadnutého rozsudku – „Marocké kráľovstvo má úplne odlišný pohľad na vec“ ako Únia ( 51 ).
iv) Relatívny účinok zmlúv (pacta tertiis nec nocent nec prosunt)
101.
V prípade neexistencie výslovného ustanovenia o rozšírení pôsobnosti by uplatňovanie predmetných dohôd na Západnú Saharu odporovalo aj všeobecnej zásade medzinárodného práva týkajúcej sa relatívneho účinku zmlúv (pacta tertiis nec nocent nec prosunt), ktorá – ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 25. februára 2010, Brita (C‑386/08, EU:C:2010:91) ( 52 ) – je osobitným spôsobom vyjadrená v článku 34 Viedenského dohovoru.
102.
Tak ako článok 94 dohody o pridružení posudzovanej v prejednávanej veci, aj článok 83 dohody o pridružení medzi EÚ a Izraelom stanovuje, že „táto dohoda sa vzťahuje na jednej strane na [územie Únie] a na strane druhej na územie Štátu Izrael“.
103.
Pripomínam, že – tak ako v prejednávanej veci a napriek odlišnému názoru Štátu Izrael na túto otázku – Únia a jej členské štáty neuznávajú zvrchovanosť Štátu Izrael nad územím Západného brehu Jordánu a Pásma Gazy ani jeho spôsobilosť medzinárodne zastupovať toto územie a uzatvárať v jeho mene a na jeho účet dohody ako mocnosť, ktorá okupuje tieto územia. ( 53 )
104.
Za týchto okolností Súdny dvor rozhodol, že výrobky s pôvodom na Západnom brehu Jordánu nepatria do pôsobnosti dohody o pridružení medzi EÚ a Izraelom, „tak, že zohľadnil na jednej strane zásadu všeobecného medzinárodného práva, a to zásadu relatívneho účinku zmlúv… (pacta tertiis nec nocent nec prosunt)… a na druhej strane skutočnosť, že Únia uzatvorila dohodu o pridružení aj s Organizáciou pre oslobodenie Palestíny (OOP), ktorá koná na účet palestínskych orgánov Západného brehu Jordánu a Pásma Gazy, pričom táto dohoda sa podľa svojho znenia uplatňuje najmä na území Západného brehu Jordánu“ ( 54 ).
105.
Keďže Západná Sahara je nesamosprávnym územím v zmysle článku 73 Charty Organizácie Spojených národov, predstavuje tretiu stranu (tertius) vo vzťahu k Únii a k Marockému kráľovstvu.
106.
Je pravda, že existujú aj výnimky zo zásady pacta tertiis nec nocent nec prosunt, najmä výnimky zakotvené v článkoch 35 a 36 Viedenského dohovoru, ktoré sa týkajú zmlúv ustanovujúcich záväzky alebo práva tretím štátom.
107.
V prejednávanom prípade by dohoda o liberalizácii – za predpokladu, že by sa vzťahovala na Západnú Saharu – neustanovovala Západnej Sahare záväzok, ale právo, ktoré by jej umožňovalo vyvážať výrobky s pôvodom na jej území, na ktoré sa vzťahuje uvedená dohoda, do Únie v rámci preferenčného colného režimu zavedeného touto dohodou.
108.
Podľa článku 36 Viedenského dohovoru, ktorý sa týka zmlúv ustanovujúcich práva tretím stranám, pritom tretej strane vznikne právo len vtedy, ak s tým táto strana súhlasí, a tento súhlas možno predpokladať, pokiaľ táto strana neuvedie opak. Tiež je potrebné, aby tretia strana bola schopná vyjadriť tento súhlas, ale vzhľadom na to, že Západná Sahara je nesamosprávnym územím, a vzhľadom na to, že Marocké kráľovstvo sa domnieva, že nie je viazané článkom 73 Charty Organizácie Spojených národov, jej súhlas nemožno predpokladať bez predchádzajúceho vyjadrenia jej obyvateľov alebo ich zástupcov, ktoré nebolo vyžiadané.
109.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že výnimka zo všeobecnej zásady medzinárodného práva týkajúcej sa relatívneho účinku zmlúv stanovená v článku 36 Viedenského dohovoru sa nevzťahuje na prejednávaný prípad.
110.
Všeobecný súd teda tým, že v bode 97 napadnutého rozsudku rozhodol, že „okolnosti prejednávanej veci sú odlišné v tom zmysle, že v prejednávanej veci Únia neuzatvorila dohodu o pridružení týkajúcu sa výrobkov pochádzajúcich zo Západnej Sahary s Frontom Polisario ani s iným štátom či subjektom“, odlíšil prejednávanú vec od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 25. februára 2010, Brita (C‑386/08, EU:C:2010:91), ale z tohto odlíšenia nevyvodil záver, že uplatňovanie predmetných dohôd na Západnú Saharu by odporovalo všeobecnej zásade relatívneho účinku zmlúv.
111.
Na základe článku 94 dohody o pridružení a zásady relatívneho účinku zmlúv sa pritom Všeobecný súd nemohol oprieť o skutočnosť, že „dohoda o pridružení… neobsahuje nijakú výkladovú doložku a nijaké ďalšie ustanovenie, ktoré by vylučovalo územie Západnej Sahary z jej pôsobnosti“ ( 55 ). Tiež nemohol rozhodnúť, že skutočnosť, že inštitúcie Únie nenástojili na tom, aby bola „do dohody schválenej [sporným rozhodnutím] vložená doložka vylučujúca také uplatňovanie…[,] svedčí o tom, že… akceptujú výklad dohody o pridružení…, podľa ktorého sa tieto dohody vzťahujú aj na časť Západnej Sahary ovládanú Marockým kráľovstvom“ ( 56 ).
112.
Domnievam sa teda, že treba vyhovieť prvej časti druhého odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom sa týka uplatňovania dohody o liberalizácii na Západnú Saharu.
113.
Všeobecný súd sa totiž tým, že v bode 103 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že „dohoda [o liberalizácii] sa vzhľadom na svoj… kontext uplatňuje aj na území Západnej Sahary alebo presnejšie na podstatnej časti tohto územia ovládanej Marockým kráľovstvom“ ( 57 ), dopustil nesprávneho právneho posúdenia, na základe ktorého treba podľa môjho názoru zrušiť napadnutý rozsudok.
114.
V tomto prípade vzhľadom na to, že to dovoľuje stav konania v zmysle článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, treba žalobu o neplatnosť, ktorú podal Front Polisario, zamietnuť ako neprípustnú pre nedostatok záujmu na konaní a aktívnej legitimácie, lebo ak sa dohoda o liberalizácii nevzťahuje na Západnú Saharu, zrušenie sporného rozhodnutia by nemohlo poskytnúť Frontu Polisario nijaký prospech ani by ho nemohlo priamo a osobne ovplyvniť.
115.
Pre prípad, ak by Súdny dvor nesúhlasil s mojím záverom, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že dohoda o pridružení a dohoda o liberalizácii sa vzťahujú na Západnú Saharu, v nasledujúcich bodoch preskúmam ostatné odvolacie dôvody.
B – Subsidiárne
1. O prvom odvolacom dôvode založenom na viacnásobnom nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa spôsobilosti Frontu Polisario byť účastníkom konania na súdoch Únie
a) Argumentácia účastníkov konania
116.
Rada a Komisia tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že na základe úvah uvedených v bodoch 34 až 60 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že Front Polisario treba považovať za právnickú osobu, ktorá má spôsobilosť domáhať sa zrušenia sporného rozhodnutia na súde Únie.
117.
V tejto súvislosti predovšetkým v podstate zdôrazňujú, že Front Polisario nemá právnu subjektivitu podľa práva členského štátu alebo tretej krajiny. Ďalej tvrdia, že Front Polisario nemožno považovať ani za subjekt medzinárodného práva.
118.
Napokon uvádzajú, že hoci judikatúra ( 58 ), na základe ktorej Všeobecný súd v bodoch 48 až 52 napadnutého rozsudku konštatoval, že Front Polisario má procesnú spôsobilosť, výnimočne umožňuje podať žalobu na súdoch Únie subjektom, ktoré nemajú právnu subjektivitu, podmieňuje prípustnosť žaloby, ktorú podajú, dodržaním dvoch kumulatívnych podmienok, pričom Front Polisario nespĺňa druhú z nich, teda že Únia a jej inštitúcie s ním zaobchádzali ako so samostatným subjektom, ktorý môže mať práva, ktoré sú mu vlastné, alebo sa naň môžu vzťahovať povinnosti či obmedzenia (pozri body 52 a 55 až 59 napadnutého rozsudku). ( 59 )
119.
Podľa Rady a Komisie mal Všeobecný súd konštatovať, že druhá podmienka nebola splnená, keďže Front Polisario nebol spomenutý v aktoch prijatých inštitúciami Únie a tieto inštitúcie ho ani „[neuznali] za svoj[ho] partner[a] pri rokovaniach“ ( 60 ).
120.
Za týchto podmienok sa Všeobecný súd ďalej dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bodoch 56 až 59 napadnutého rozsudku konštatoval, že žaloba je prípustná, na základe z toho, že Valné zhromaždenie OSN priznalo Frontu Polisario postavenie zástupcu ľudu Západnej Sahary, a na základe účasti tohto subjektu na rokovaniach o definitívnom postavení Západnej Sahary vedených pod záštitou OSN.
121.
Front Polisario v tejto súvislosti v prvom rade tvrdí, že je subjektom medzinárodného práva vzhľadom na to, že má postavenie národnooslobodzovacieho hnutia.
122.
V druhom rade Front Polisario popiera, že záver Všeobecného súdu týkajúci sa jeho procesnej spôsobilosti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. V tejto súvislosti po prvé poznamenáva, že Rada nespochybňuje konštatovanie Všeobecného súdu, že Front Polisario má na základe svojich stanov vnútornú štruktúru, ktorá mu zabezpečuje autonómiu potrebnú na to, aby v právnych vzťahoch konal ako zodpovedný subjekt.
123.
Po druhé Front Polisario sa v podstate domnieva, že Všeobecný súd mohol konštatovať, že táto právna spôsobilosť mu v prejednávanom prípade umožnila obrátiť sa na súd Únie, keďže Rada a Komisia samy uznali, že má postavenie zástupcu ľudu Západnej Sahary, účastníka rokovaní o budúcnosti tohto územia vedených pod záštitou OSN, ako aj legitímneho partnera Únie pri rokovaniach o tejto otázke.
b) Posúdenie
124.
Poznamenávam, že Rada a Komisia napádajú len časť úvah, na základe ktorej Všeobecný súd rozhodol, že Front Polisario mal procesnú spôsobilosť, aj keď nemal právnu subjektivitu. V tomto zmysle nepopierajú, že stanovy Frontu Polisario mu umožňujú, aby v právnych vzťahoch konal ako zodpovedný subjekt.
125.
Pripomínam, že právo Únie v určitých prípadoch priznáva procesnú spôsobilosť subjektom, ktoré nemajú právnu subjektivitu. Ako Súdny dvor rozhodol v bode 144 rozsudku z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada (C‑229/05 P, EU:C:2007:32), „ustanovenia Štatútu Súdneho dvora, najmä jeho článok 21, Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, najmä jeho článok [120], a Rokovacieho poriadku [Všeobecného súdu], najmä jeho článok [76], nepredpokladajú podanie žaloby organizáciami, ktoré nemajú právnu subjektivitu…. [Vo] výnimočnej situácii treba procesné pravidlá upravujúce prípustnosť žaloby o neplatnosť uplatniť tak, že sa v nevyhnutnej miere prispôsobia okolnostiam predmetnej veci“.
126.
V tejto súvislosti nesúhlasím so stanoviskom Rady vyjadreným v bode 17 jej odvolania, ktoré sa opiera o uznesenie z 3. apríla 2008, Landtag Schleswig‑Holstein/Komisia (T‑236/06, EU:T:2008:91), a podľa ktorého „právo Únie môže samostatne priznať procesnú spôsobilosť iba vtedy, keď je právne postavenie žalobcu upravené výlučne právom Únie“ ( 61 ).
127.
Na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, Súd prvého stupňa v bode 22 tohto uznesenia, potvrdeného uznesením z 24. novembra 2009, Landtag Schleswig‑Holstein/Komisia (C‑281/08 P, neuverejnené, EU:C:2009:728), len rozhodol, že „v prípade žalôb podaných podštátnymi územnými samosprávnymi celkami Súd prvého stupňa posudzuje existenciu právnej subjektivity žalobcu podľa vnútroštátneho verejného práva“.
128.
Front Polisario pritom nie je podštátnym územným celkom, na ktorý by sa mohla uplatniť táto judikatúra, a navyše nezakladá svoju procesnú spôsobilosť na vnútroštátnom práve.
129.
Hoci účastníci konania v skutočnosti nepopierajú, že Front Polisario má stanovy a vnútornú štruktúru, ktorá mu zabezpečuje autonómiu potrebnú na to, aby v právnych vzťahoch konal ako zodpovedný subjekt, je sporné, či Únia a jej inštitúcie zaobchádzali s Frontom Polisario ako so samostatným subjektom, ktorý môže mať práva, ktoré sú mu vlastné, alebo na ktorý sa môžu vzťahovať povinnosti či obmedzenia v zmysle judikatúry citovanej v bode 52 napadnutého rozsudku. ( 62 )
130.
Hneď na úvod treba poznamenať, že Súdny dvor sa vo svojej judikatúre týkajúcej sa procesnej spôsobilosti subjektov, ktoré nemajú právnu subjektivitu, ešte nezaoberal otázkou procesnej spôsobilosti organizácie, ktorú OSN uznala za zástupcu ľudu nesamosprávneho územia. Je teda prirodzené, že prípad Frontu Polisario do určitej miery striktne nezapadá do prípadov, s ktorými počíta táto judikatúra.
131.
V tejto súvislosti poukazujem na to, že vec, v ktorej bol vydaný rozsudok z 28. októbra 1982, Groupement des Agences de voyages/Komisia (135/81, EU:C:1982:371), sa týkala vznikajúcej luxemburskej spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej procesnú spôsobilosť Komisia spochybnila. Súdny dvor v bode 9 svojho rozsudku rozhodol, že „[Komisia] nemôže… spochybniť procesnú spôsobilosť subjektu, ktorému umožnila, aby sa zúčastnil na postupe verejného obstarávania a ktorému zaslala zamietavé rozhodnutie po porovnávacom posúdení všetkých uchádzačov“.
132.
V prejednávanej veci Rada nikdy neumožnila Frontu Polisario, aby sa zúčastnil na postupe dojednávania dohody o liberalizácii.
133.
Vec, v ktorej bol vydaný rozsudok z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada (C‑229/05 P, EU:C:2007:32), sa rovnako týkala najmä „Kurdistan Workers’ Party (PKK)“, ktorej samotná existencia bola spochybnená, ale ktorá bola predmetom obmedzujúcich opatrení prijatých Úniou.
134.
Súdny dvor rozhodol, že „ak… zákonodarca [Únie] posúdil, že PKK naďalej existuje na účely, aby bola predmetom obmedzujúcich opatrení stanovených nariadením…, koherencia a spravodlivosť nútia uznať, že tento subjekt naďalej dostatočne existuje a môže popierať takéto opatrenie. Akýkoľvek iný záver by mal za následok, že organizácia by mohla byť zahrnutá do sporného zoznamu bez toho, aby mohla podať žalobu proti tomuto zahrnutiu“ ( 63 ).
135.
V prejednávanej veci sa sporné rozhodnutie, ktorým sa schvaľuje medzinárodná dohoda uzatvorená medzi Úniou a Marockým kráľovstvom, netýka Frontu Polisario.
136.
Hoci prípad Frontu Polisario nepatrí medzi prípady, s ktorými počítajú rozsudky z 28. októbra 1982, Groupement des Agences de voyages/Komisia (135/81, EU:C:1982:371), a z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada (C‑229/05 P, EU:C:2007:32), domnievam sa, že je mu bližší prípad, ktorým sa Súdny dvor zaoberal v rozsudku z 8. októbra 1974, Union syndicale – Service public européen a i./Rada (175/73, EU:C:1974:95).
137.
V bode 12 tohto rozsudku, ktorý sa týkal žaloby o neplatnosť podanej odborovou organizáciou bez právnej subjektivity proti vymenovaniu určitých úradníkov, Súdny dvor vymenoval určité skutočnosti, ktoré sa majú zohľadniť pri skúmaní procesnej spôsobilosti, pričom medzi nimi bola uvedená skutočnosť, že „inštitúcie [Únie] ju uznali za svojho partnera pri rokovaniach o problémoch súvisiacich s kolektívnymi záujmami zamestnancov“, teda o inom (a širšom) probléme, než je ten, ktorého sa týka žaloba.
138.
Okrem toho, aj keď sa žaloba o neplatnosť, ktorú podal Front Polisario na Všeobecnom súde, týka len rozhodnutia Rady o uzatvorení dohody o liberalizácii, Front Polisario je jedným z dvoch partnerov uznaných OSN, a teda všetkými členskými štátmi a inštitúciami Únie ( 64 ), na účely určenia budúcnosti Západnej Sahary.
139.
Front Polisario sa navyše svojou žalobou o neplatnosť ako zástupca ľudu Západnej Sahary, ktorého uznala OSN, usiluje chrániť práva tohto ľudu vyplývajúce z medzinárodného práva, a to jeho právo na sebaurčenie a na jeho trvalú zvrchovanosť nad prírodnými zdrojmi ( 65 ) Západnej Sahary. ( 66 )
140.
Z týchto rozsudkov vyplýva, že Súdny dvor chcel prispôsobiť svoju judikatúru veľmi odlišným okolnostiam, keďže realita je vždy zložitejšia ako predstava normotvorcov, pričom odmietol príliš formalistický alebo príliš striktný prístup.
141.
Na tomto výklade judikatúry Súdneho dvora nič nemenia tvrdenia Rady a Komisie, podľa ktorých by Súdny dvor vzhľadom na politický charakter otázok, ktoré vyvoláva prejednávaná vec, musel uskutočniť skôr politickú než právnu analýzu.
142.
V tomto zmysle sa stotožňujem s odpoveďou Medzinárodného súdneho dvora na takéto tvrdenie uvedené v obdobnom prípade: „Medzinárodný súdny dvor sa domnieva, že skutočnosť, že určitá právna otázka má aj politické aspekty, ‚ako to je prirodzene v prípade mnohých otázok, ktoré vznikajú v medzinárodnom živote‘, neznamená, že táto otázka už nie je ‚právnou otázkou‘ a ‚Medzinárodný súdny dvor nemá právomoc, ktorú mu výslovne priznáva jeho štatút…‘. Bez ohľadu na politické aspekty položenej otázky Medzinárodný súdny dvor nemôže poprieť, že otázka, na základe ktorej musí vykonať v zásade súdnu funkciu, je právnou otázkou…“ ( 67 ).
143.
Z týchto dôvodov má Front Polisario spôsobilosť byť účastníkom konania na súdoch Únie v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.
144.
Nie je teda potrebné skúmať, či má Front Polisario procesnú spôsobilosť ako národnooslobodzovacie hnutie, ktoré má právnu subjektivitu a právnu spôsobilosť v medzinárodnom práve.
145.
Treba však zdôrazniť, že skutočnosť, že Front Polisario nemá osobitné postavenie národnooslobodzovacieho hnutia v rámci Valného zhromaždenia OSN, aké mala OLP, nevyhnutne a automaticky neznamená – ako Rada a Komisia tvrdia –, že Front Polisario nemá právnu subjektivitu v medzinárodnom práve.
146.
Naopak vzhľadom na to, že viaceré štáty uznali Front Polisario za národnooslobodzovacie hnutie, ( 68 ) že Valné zhromaždenie OSN ho uznalo za zástupcu ľudu Západnej Sahary, ( 69 ) že Front Polisario sa stal členom medzinárodnej organizácie „Africká únia“, že uzatvoril dohody s Islamskou republikou Mauritánia a Marockým kráľovstvom ( 70 ) a že sa zaviazal dodržiavať Ženevské dohovory z 12. augusta 1949 o ochrane obetí vojny v súlade s článkom 96 ods. 3 Dodatkového protokolu o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov z 8. júna 1977, sa skôr zdá, že treba uznať jeho právnu subjektivitu, ktorú medzinárodné právo priznáva národnooslobodzovacím hnutiam.
147.
Prvý odvolací dôvod teda treba zamietnuť.
2. O druhom odvolacom dôvode založenom na viacnásobnom nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa aktívnej legitimácie Frontu Polisario
148.
Tento odvolací dôvod sa skladá z troch rôznych častí, pričom prvú z nich som už čiastočne preskúmal. Svoje subsidiárne úvahy uvádzam pre prípad, že Súdny dvor odmietne môj záver.
a) O prvej časti v rozsahu, v akom sa týka povahy sporného rozhodnutia
i) Argumentácia účastníkov konania
149.
Rada poukazuje na to, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bodoch 70 a 71 napadnutého rozsudku rozhodol, že sporné rozhodnutie je legislatívnym aktom. Rada sa domnieva, že sporné rozhodnutie nie je legislatívnym aktom, lebo jeho právny základ, teda článok 207 ods. 4 prvý pododsek v spojení s článkom 218 ods. 6 písm. a) ZFEÚ, výslovne neodkazuje na legislatívny postup. Podľa jej názoru toto rozhodnutie nie je ani regulačným aktom, lebo nie je všeobecne záväzné. V dôsledku toho sa nemôže priamo a osobne týkať určitej fyzickej alebo právnickej osoby.
150.
Front Polisario v tejto súvislosti nesúhlasí s
